Slovo na každý deň

Čítam si evanjeliu každý deň. Radostnú zvesť. Ale popravde, veľa radosti, tej takej, veď viete, keď sa srdce rozbúcha, keď nechcem, aby tá chvíľa skončila... tak takej radosti veľa neprežívam.

Každý deň žijem z Božím slovom. Každý deň o Božom slove rozprávam. Každý deň si pripomínam, čo Ježiš robil a čo hovoril. Každý deň mám Slovo na stole, na perách i jazyku, v očiach, hlave, srdci... každý deň... no nespomínam si, kedy som naposledy žasol nad ním, veď učí ako ten, čo má moc... (Mk1,22).

Keď sa Ježiš zjavil v Izrali so svojim milosrdenstvom, so záujmom o chorých, posledných a utrápených, naozaj ho nasledovali, sprevádzali na cestách, dokonca chceli urobiť kráľom. Nasýtil zástup nikoľkých tisíc mužov a žien. Obdivovali ho. Dívali sa na neho ako na superhrdinu, ktorý prinavráti smutným dňom trošička radosti. Počúvali každé jeho slovo, dôverovali mu, približovali sa k nemu v nádeji, že ich neodmietne, že ich pochopí.

A potom prešiel rok, dva i tri. A kde sú? Keď bolo treba kričať, aby prepustili Ježiša namiesto Barabáša, kde sú? Tie desatisíce užasnutých a očarených tvári, čo v ňom videli všetko, čo im dosiaľ chýbalo? Kde sú, keď kráča na Golgotu? Ako to, že sú tam iba tí, čo ho opľúvajú, posmievajú sa mu, kričia a nadávajú na neho?

Najskôr si zvykli. Očarenie pominulo a všedné dni sa vrátili hneď nasledujúce ráno. Už nerozprával ako ten, čo má moc. Už rozpráva tak, ako sme to počuli. Rozpráva ako včera, predvčerom. Nič nové. Už žiadne prekvapenie.

Čítam si evanjelium každý deň. Už desaťročia. Nie rok či tri. Desaťročie. Radostnú zvesť. Možno som stratil citlivosť. Možno som iba nepozorný, ako vždy, keď počujem historku, ktorú som počul už tisíc krát, ako keď počujem vtip, ktorý poznám. A predsa viem, že keď ho čítam, vždy je iné. Zasadené do konkrétneho života, môjho života. Do dní, aké sú.

Do túžob, ktoré ma pohýnajú na ceste. Do sklamaní i radostí. Inakšie znie to isté včera a dnes. Ja som inakší. Slovo sa nemení, ale ja áno. Každý deň. Rastiem, dospievam, zhadzujem staré i naberám nové.

A Slovo sa mi chce prihovárať rovnako láskavo, povzbudzujúco i karhavo do každej mojej novej situácie.

Ako keď sa ráno pozriem do zrkadla. Nič nové v ňom nie je. Iba ja. Rovnako sa potrebujem každé ráno pozrieť do zrkadla Slova. A veľa v ňom nečakať. Iba seba.

Vidieť v ňom seba. Čítať seba. Vnímať seba... Ježišovými slovami...