Stolček, prestri sa!

Kúpil som si stolček. Postavil som si ho do detskej izby pod okno, aby na neho svietilo slniečko. Snáď ho slnečné lúče nabijú a potom bude ešte zázračnejší než o ňom vraveli v obchode.

Stolček, ani privysoký ani prinízky. Na prvý pohľad všedný, ba až lacno vyzerajúci kus nábytku, ktorý by ste si do jedálne zaiste nedali. Mne sa ale páčil, veď bol zázračný.

Vytiahol som z krabice návod na použitie. Listoval som v ňom, až kým som nedošiel na stranu s názvom "zaklínadlá." 

Stolček, prestri sa!

Žiadne vysvetlivky, ďalšie návody na použitie, iba tri jednoduché slová.

Zhlboka som sa nadýchol a vyslovil som tie tri zázračné slová. A nič.

V obchode mi vraveli, že stolček odpovie iba vtedy, ak budem naozaj hladný. Lenže ja som teraz nechcel buchty na pare. Iba nejaký zákusok. Zmrzlinový pohár alebo vanilkový koláč. Čosi maličké, mrňavé na zahryznutie.

Stolček, prestri sa!

Stále nič. A tak som čakal ďalšie minúty, hodinu, tri hodiny, kým mi v bruchu nezačali vyhrávať fidlikanti. Teraz to už pôjde, pomyslel som si s nádejou.

Stolček, prestri sa!

A zasa nič. Skúsil som to po zotmení. Nič. Pred spaním. Nič. A potom hneď po prebudení, ba aj na obed. A stále nič. Láskavo i rozkazovačne, nahlas i šeptom som dookola opakoval Stolček, prestri sa!

Nič. Stolček nepočúval. Nebol zázračný. Naletel som obchodníkovi, reklame a všetkým klamárom, ktorí vraveli, aký zázračný ten stolček je.

A potom som vyrástol a zadíval som sa na iný, skutočne zázračný stolček z kameňa, ktorým je ozdobený každý kostol od Zlatej Idky, cez celú zemeguľu, až po Zlatú Idku.

A tak som sa stal kňazom.

Postavím sa k oltáru. Nečarujem ani nezaklínam. Nie som ani v rozprávke. Iba verím Ježišovi, keď povedal, že On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba (Jn6).

Raz, dvakrát a vlastne kedykoľvek. Na oltári. Na zázračnom stolčeku, ktorý sa už dve tisícročia prestiera pre človeka. Stolček, prestri sa existuje. Aby viac človek nebol hladný na duši, hladný po živote, hladný po veciach, na ktorých vôbec nezáleží.

Hladný bývame všetci, škoda len, že nie všetci si pamätáme, ktorý chlieb potrebujeme najviac.

Občas mám chuť v kostole povedať "dobrú chuť." 

Tam som to ešte nikdy nepovedal, ale tu môžem: "Dobrú chuť priatelia, Ježiš chutí najlepšie a ten, kto z neho je, bude žiť naveky..."