Stotisíc a pokánie

Poznal som jedného kňaza. Dávno. Ako chlapec.

Pripomínal mi starčekov a starenky, čo vysedávali na priedomí počas dlhých dní a žili už len z toho, čo sa dialo naokolo.

Aj on tak zvykol o sebe hovorievať: Ja už mám svoje za sebou. Už iba čakal.

Hoc mal už po sedemdesiatke, predsa ešte slúžil.

Bol neskorý večer, keď k nemu na faru prišiel muž.

Poznal ho. Muža, čo dával prácu mužom i ženám v širokom okolí. Poznal ho z rozprávania. Nikdy sa však osobne nestretli. Poznal ho zo spovedí, v ktorých sa muži i ženy dovolávali spravodlivosti za jeho hriech zadržanej mzdy.

Kňaz ho vpustil dnu. Posadil ho k stolu v kancelárii a vľúdne sa opýtal, ako by mu mohol pomôcť.

Muž strčil ruku do vrecka v kabáte a položil na stôl obálku. Veľmi tučnú obálku.

"Čo to je?" opýtal sa ho pokojne kňaz.

"Sto tisíc," povedal rovnako pokojným hlasom muž.

"Na čo to je?" kňaz sa ani nepohol.

"Pre vás," ponúkol mu muž milodar, aký sa často nedáva.

"Pre mňa?" zadivil sa kňaz. "Mne peniaze netreba."

"Vám nie," usmial sa muž popod hustý fúz, "ale kostolu áno."

Muž mal pravdu. Nedávno začali v kostole rekonštruovať všetky obrazy. A bolo ich dosť. Pomoc by sa zišla. Akákoľvek.

"Ďakujem," povedal kňaz.

"Nemáte zač," usmial sa podnikateľ a chystal sa odísť. Natiahol ruku, akože sa dohodli.

"Ďakujem," kňaz pokračoval, "ale toľko peňazí ja prijať nemôžem."

Muž sa díval prekvapene na kňaza. Odmietnutie nečakal. Nebol naň zvyknutý. Kto by nechcel stotisíc korún len tak. A bez dokladu. Milodar.

"Prečo mi ich chcete dať?" opýtal sa kňaz.

"Na kostol," vysvetľoval pomaly muž, "viete, som síce pokrstený, ale do kostola veľmi nechodievam a žijem ako žijem, tak som si myslel, že pomôžem aspoň takto..."

"Komu tým chcete pomáhať?" opýtal sa kňaz bez štipky sarkazmu.

"No kostolu," ohradil sa muž.

"Kostolu?" divil sa kňaz. "Ten pomoc nepotrebuje, verte mi."

Muž mlčal. Neposadil sa. Stál vzpriamene nad stolom ako veža nad mestom. Nečakal, že by mohol niekto tak svojvoľne odmietnuť stotisíc korún. Kňaz, učupený za stolom pôsobil vedľa hory chlapa ako plyšová hračka.

"Nechcete radšej pomôcť sebe?"

"Ako prosím?" muž nebol zvyknutý, aby mu niekto diktoval, čo má alebo nemá robiť.

"No sebe," zopakoval kňaz, "a tak aj ľuďom."

"Ale veď pomáham..." bránil sa muž, čo zamestnával niekoľko tisíc mužov a žien.

Kňaz sa na neho chvíľu díval. Skúmavo prechádzal od jedného oka k druhému, cez nos na pery, bradu, kabát, oblek, až k nohám, na ktorých boli topánky rovnakej hodnoty, akú mala obálka s hotovosťou.

"Dobre," pošepol kňaz, "prijmem váš dar, ak vy prijmete môj."

"Dar? Od vás?" usmial sa muž. "Čo už len by ste mi vy mohli dať?"

"Pokánie," pošepol láskavo kňaz. "Dovolím vám pokánie. Ak sa mi úprimne vyspovedáte zo svojich hriechov, ak priznáte klamstvá a vykorisťovanie svojich zamestnancov, ak prisľúbite, že im budete dávať spravodlivú mzdu a hlavne im ju budete dávať načas, potom ja prijmem vaše peniaze."

Muž prudko vstal. Urazený. Natiahol ruku a vzal si tučnú obálku zo stola. Bola jeho. Mal na to právo.

Otočil sa a bez pozdravu odišiel.

Koľko stojí kvapka ľudskej krvi? Asi veľa nie, neviem.

A koľko kvapka božej krvi? Stotisíc? Milión?

Najskôr sa to vyčísliť nedá, lebo Boh si za ňu kúpil všetky naše hriechy. Všetky. Stačí ich len priniesť na výmenu. Bohatí či chudobní. Všetci. S prázdnymi vreckami, ale plnými rukami.

Lebo do neba sa tak chodí. Bez peňazí, ale s pokáním.