Trojité ďakujem

"Zatvor oči," povedal mi anjel sediac na posteli vedľa mňa a ja som poslúchol, "ukážem ti nebo..."

Privrel som viečka. Najskôr iba tma, no potom, akoby sa tma rozplynula do pokojnej sivobielej hmly. Nevidel som nič, hoc som veľmi túžil: iných anjelov, serafínov, možno aj Michala s mečom, Ježišovu Máriu a možno aj nejakého príbuzného, ktorého som od pohrebu nevidel...

Počul som iba hlasy. Dva hlasy. Skoro som pochopil, že ide o Otca a Syna.

Otec sa opýtal Syna: "Pošlem ťa na zem?"

"Dobre," súhlasil Syn a ani sa neopýtal, čo to znamená.

"Ale budeš chudobný a bezdomovec..."

"Dobre."

"Nebudeš mať ani palác, ani mešec, ani slávu, akú máš tu medzi anjelmi."

"Dobre."

"Tí, čo sa k nám teraz modlia, nebudú ťa chcieť, ba budú ťa až nenávidieť a hovoriť, že si posadnutý."

"Dobre," trval pevne na svojom Syn.

"Budú ťa ohovárať, osočovať, klamať a podvádzať," pokračoval Otec vo vypočítavaní všetkej ľudskej nelásky voči Synovi, "opľúvať, hádzať do teba kamene, prosiť, aby si ich nechal na pokoji, aby si odišiel..."

"Dobre."

"A zradí ťa tvoj priateľ."

"Dobre."

"A potom sa budú tešiť, keď ťa ukrižujú a budú si myslieť, že aj ja to chcem."

"Dobre."

"A tam na kríži, nechám ťa samého," Otcov hlas je smutný, ale pevný ako špagát na bielizeň.

"Dobre."

"Urobíš to pre nich?"

"Urobím." povedal Syn a Otec sa mu poďakoval aj za tých, ktorí Synovi nikdy neďakovali a neďakujú.

Hmla sa rozplynula a ja som otvoril oči. Anjel ma pohladil krídlom po tvári a zmizol.

"Otec dal Syna, aj napriek tomu, že vedel, ako ho budú ľudia ako parazity zneužívať a vykorisťovať. To je láska," zaznel mi v ušiach Synov hlas a potom už iba anjelský chichot.

"Ďakujem..." pošepol som trikrát. Raz pre Otca. Raz pre Syna. A raz pre môjho anjela...