Tým, ktorí zvyknú cúvať

Pred kostolom zastalo auto. Zozadu z neho vystúpilo dievčatko s detskou modlitebnou knižkou v ruke. Zastalo pri predných dverách. Mama stiahla okno a pobozkala svoje dieťa na pery. Vymenili si úsmevy a kým dieťa kráčalo k bráne kostola, matka vytiahla okienko a oprela sa o opierku sedadla.

Dieťa sedelo v druhej lavici kostola medzi ostatnými deťmi na detskej omši, lebo sa pripravovalo na slávnosť prvého svätého prijímania. Matka v tom istom čase sedela na prednom sedadle svojho parádneho auta, lebo ona sa na nič pripravovať nemusí.

Áno, aj také som zažil. Rodičov, ktorí svoje deti privádzajú do kostola ako na krúžok. A potom, keď sa slávnosť konečne skončí a deti dostanú do rúk pamiatku na slávnosť prvého prijímania, ktorá pripomína diplom, akoby absolvovali kurz či ukončili krúžok, rodičia si vydýchnu, že to majú za sebou. A život v ich rodine ide ďalej aj bez toho kostola.

Keď Ježiš hovorí o Božom kráľovstve, pripodobňuje ho semenu, ktoré človek hodí do zeme… nič viac človek nemusí, len ho zasadiť - ostatné urobí Boh. Semeno rastie a klíči bez jeho námahy, lebo rast niečoho nového, veľkého a jedinečného je milosť, niečo, čo patrí výlučne Bohu.

A predsa, aj keď tá milosť patrí Bohu, človek musí urobiť aspoň to najmenej - vziať semeno a hodiť ho do zeme. Alebo vystúpiť z auta a ísť spolu so svojim dieťaťom a posadiť sa do druhej lavice pred tvár Spasiteľa, aby sa On mohol postarať o všetko ostatné.

"Božie kráľovstvo je už medzi vami!" povedal Ježiš.

A predsa je toho kráľovstva tak málo v rodinách, vzťahoch, spoločenstvách a farnostiach, akoby Ježiš nevedel, o čom hovorí. Akoby sa zmýlil. Akoby iba zavádzal.

Nie, nie je to Jeho vina. Je to moja vina. Naša vina. Lebo sme takí uponáhľaní, arogantní a leniví urobiť aj to najmenej… len hodiť to semeno do zeme. A pritom stačí tak málo: postaviť sa pred Neho, či už v Eucharistii na svätej omši, či v Božom Slove, keď si otvárame Písmo, či v modlitbe, sviatosti zmierenia alebo len v jednoduchom geste prežehnania.

Možno mal Ježiš povedať: "Ach, Božie kráľovstvo by mohlo byť medzi vami už dnes!"

To len, aby sme sa zamysleli nad tým prečo vzdychá a čo znamená to ,mohlo by byť'! To len aby sme urobili všetko pre to, aby medzi nami bolo. Lebo mnohí kresťania dnes robia pravý opak - všetko pre to, aby Božie kráľovstvo medzi nami nebolo. Odchádzajú od oltára. Cúvajú od Krista - ako píše autor listu Hebrejom - cúvajú do záhuby.

A práve tých, ktorí to robia - cúvajú od Krista - tých autor listu Hebrejom varuje: "Je strašné padnúť do rúk živého Boha!"

Je čas prestať cúvať!

Je čas dovoliť Bohu, aby ťa vzal do svojho kráľovstva. Tak už hoď to semeno do zeme, aby sa Všemohúci mohol postarať o všetko ostatné!