Viera a predstavy

Verím, že Boh sa o mňa stará. Že počuje každú moju modlitbu a vníma každú moju prosbu. Dokonca mám aj predstavu o tom, ako by ich mal vypočuť a čo by mal urobiť.

Viera, že ma vypočuje, to nie je problém. Problém je vzdať sa tých predstáv a nechať Boha, aby robil, čo vie robiť najlepšie: zachraňoval ma - spasil.

Mária a Jozef putujú do Betlehema s vierou. Dieťa je takmer na svete. Idú do cudzej zeme, neznámeho mesta. Iba s tou vierou, že Boh sa aj tam o nich postará.

Nemajú karavan, ani nafukovacie postele, či trojmiestny stan. Nepotrebujú. Boh im miesto nájde. Veria tomu.

A on im ho našiel. Maštaľ.

Možno dúfali v niečo lepšie. Malú izbu v hostinci, hoci aj v pivnici. Alebo komôrku v domčeku u susedov. Niečo útulnejšie. Niečo viac pre ľudí, ako pre zvieratá. Lenže Boh im našiel maštaľ.

Ich modlitby boli vypočuté. Boh sa o nich postaral. Nie však tak, ako možno dúfali.

Ak by boli v hostinci, nikdy by sme nepočuli o pastieroch a nemali jasličky. Boh by sa narodil v tichu noci bez hostí, ktorí hneď prichádzajú chváliť Boha a vítať kráľa.

Boh vie, čo robí. On naše prosby počuje, ba aj vypočuje, nie však vždy podľa našich predstáv, lebo Božie zmýšľanie a to naše, Boží pohľad na naše dobro a ten náš pohľad sú zväčša od seba ďaleko ako dva póly zeme.

Boh sa o nás stará. Je dobré, že tomu veríme a že mu zverujeme naše prosby a potreby. A on ich aj vyslyší. Vždy však vo svojom čase a svojim spôsobom, lebo len on najlepšie vie, čo nás nevyruší, ale naopak, posilní na našej ceste do radostnej večnosti.

Želám si mať vieru bez tých mojich predstáv, ako by mal Boh po mojej modlitbe konať a pomáhať, lebo tie ma zväčša iba vyrušujú a napokon aj sklamú.

A rovnakú vieru želám aj vám.