Vladko s nami

Blížili sa letné prázdniny. Brat so švagrinou riešili, čo s deťmi, keďže škôlka v lete dovolenkuje. Rátali a špekulovali, len aby bol vždy aspoň jeden z nich počas prázdnin doma. Rátali a vyšlo im, že jeden týždeň by som sa o deti mohol postarať ja.

Odvážny návrh, ale iné riešenie nebolo. Tak som si naplánoval dovolenku tak, aby som bol ten týždeň s deťmi, škôlkármi.

Od skorého rána, kedy rodičia odchádzali do práce, až kým sa z práce zasa nevrátili, som mal na očiach dve malé deti. Na očiach. Lebo to bolo najdôležitejšie: mať ich na očiach. Pre mňa i pre ne. Bol som taký Vladko s nami.

Nemusel som ich držať za ruku. Nemusel neustále udržiavať ich pozornosť novými nápadmi. Nemusel vždy vymýšľať nové a nové hry. Nesedeli mi od rána na kolenách a neprosili dookola, aby som sa s nimi hral. Dokázali sa hrať aj samé. Stačilo im, že som tam. Blízko. Že som s nimi.

Keď som na chvíľu zmizol v dome, neraz sa stalo, že ma jedno z detí hneď hľadalo. Chcelo iba vedieť, že neostáva samé na dvore.

Stačilo im, že som tam bol, nemusel som im riadiť celý deň!

Bol som taký Vladko s nami.

A taký chce byť aj Ježiš. Emanuel. Boh s nami.

Chce ma mať na očiach. A chce, aby som si uvedomoval, že je vždy blízko.

Boh je s nami. Nemusí ma držať za ruku. Nemusí na mňa kričať. Nemusí mi vymýšľať program, ani ma naháňať do vecí, ktoré nechcem robiť.

Nemusím sa ho od rána do večera držať za ruku ako dieťa matkinej sukne. Veď on to odo mňa ani nikdy nechcel. Nechal mi predsa slobodu, aby som šiel vlastnými cestami a robil vlastné rozhodnutia.

Boh s nami neznamená, že mi chce riadiť život, alebo ešte horšie, zničiť ho.

Boh s nami znamená, že ho s nami rád prežije. Ak mu to dovolím. Ak to dovolím sebe. Žiť v jeho prítomnosti. Žiť mu na očiach.

Lebo Slovo sa telom stalo, aby prebývalo medzi nami...