Zábudlivý Boh

Anjel sa mi usadil na kolená, rovnako, ako ja niekedy pred rokmi svojmu starému otcovi, aby mi mohol rozprávať rozprávky o bohatieroch a princeznách. Hlavu si oprel na moju hruď a len tak sme sa rozprávali o všetkom, čo ma zasiahlo za posledné dni. O bolesti mojich blízkych, o bezmocnosti a neschopnosti meniť životy k lepšiemu. O nesprávnych rozhodnutiach, pádoch a trestoch, čo za nami ostávajú, keď robíme chyby.

Z diaľky sme asi vyzerali ako matka s dieťaťom.

Akokoľvek sa v živote snažím, nedokážem sa vyhnúť tomu, aby niekto za mnou neostal smutný, či neostal nezranený. Ako to urobiť, aby v mojich šľapajach ostávali iba úsmevy a radostné tváre? Každým dňom máme na sebe nové škvrny, viac a viac chýb, zrád a nerozvážností. Občas, keď mi príde clivo, pýtam sa seba samého, ako sa Boh na to všetko dokáže pozerať.

Môj anjel, akoby vedel, kam sa mi zatúlali myšlienky, pritúlil sa ku mne ešte viac a opakovane ma hladil krídlami na šiji.

"Neboj sa," pošepol láskavo a tvár mi zakryl svojimi hebkými krídlami, "on si nerobí žiaden zoznam tvojich previnení."

"Nie?" zapochyboval som.

"Nie, veď je všemohúci," usmial sa nad prekvapením, čo sa mi chystal povedať, "a preto dokáže, čo žiaden človek na zemi..."

"Čo také?"

"Zabudnúť," prižmúril oči a jeho krídla zakryli aj tie moje, "on si totiž nepamätá nič z toho, čo si mu už raz odovzdal."

Vydýchol som do prázdna. Naozaj sa mi uľavilo.

Nikdy som nepochyboval o niečom, čo mi môj anjel strážny vraví o nebeskom Otcovi. Nikdy. A teraz, keď mi povedal, akú má On naschvál zlú pamäť, bol som mu vďačný ešte viac.

"Takže On si nepamätá," pošepol som nahlas a tvár sa mi rozžiarila ako Polárka na opustenej oblohe, "takže on odpustením zabúda."

Aká dobrá správa.

A potom som myslel hlavne na tých, čo nemôžu zabudnúť na vlastné zlyhania...