Žičlivosť

18.11.2017

Mám na ruke jazvy. Aj na kolenách. Na ramene. Moje vyblednuté spomienky.

Detské dobrodružstvá, po ktorých som sa zavše musel postaviť tvárou v tvár lekárovi. Nik mi ich neurobil, len ja sám. Ale pri pohľade na ne mi vždy príde na um, že je dobré, ak človek nie je jediný na zemi.

Kým na nej žije človek, viac ako jeden, vždy je na nej miesto pre žičlivosť.

Spomínam si na jednu dedinskú svadbu, kam ma pozvali. Posadili ma k stolu, kde sedeli spolu brat nevesty i brat ženícha.

Jeden čudák, čo páchol hospodárstvom. Slobodný mládenec, čo miloval svoju hydinu a svoje kravičky. A druhý mestský typ. Vyobliekaný, nagelovaný, navoňaný.

Navzájom sa predstavili a potom už iba obzerali. Muž z dediny s úsmevom, kým chlap z mesta s pohŕdaním.

Keď prechádzal okolo nás otec nevesty, muž v navoňanom odeve vstal a zastavil ho. Šeptom, ale nie dosť na to, aby sme ho nepočuli, sa spytoval otca, prečo musí sedieť vedľa toho žobráka. Pýtal si lepšiu spoločnosť.

"Synak," oslovil ho otec, "za toho muža by tu dali všetci aj ruku do ohňa. Nikdy nikomu nič neodmietol. Je všade, kde sa slúži zadarmo. Pomáha. Dáva zo svojho. Obetuje sa a vždy to robí s úsmevom. Vždy."

"Otec, keby si vedel ako smrdí," namietal pán z vyššej triedy.

Ale otec ho prerušil.

"Nauč sa žiť aj s tými, ktorí nie sú lepší, múdrejší, bohatší a voňavejší ako ty..."

Otec sa otočil a viac mu nevenoval pozornosť.

Ja som sklopil zrak, aby muž nevidel, že sme všetko počuli.

Muž, pokáraný otcom, sa beztak zahanbil a posadil sa na svoje miesto vedľa gazdu. Ten sa k nemu otočil, usmial sa a úctivo mu ponúkol košík s chlebom.

A čuduj sa svete, muž si z jeho vyrobených rúk vzal a viac neprotestoval.

Žičlivosť. Nielen k lepším a bohatším od nás.

Ale žičlivosť k tým, ktorí nám možno na prvý pohľad nie sú sympatickí. Treba sa len lepšie dívať. A ešte lepšie. Aby sme si všimli, že každý človek je človekom, hoc nemá tvár, hlas a vôňu podľa našich predstáv.

A človek voči človeku má zodpovednosť, ktorá potrvá, kým sú ľudia na zemi: zodpopvednosť žičlivosti. Dívať sa na každého ako na seba: žičlivo... a teda želať len to najlepšie.