Choďte v mene Božom

Vždy je jednoduchšie písať o milosrdenstve a veľkej božej dlani, ktorá sa od narodenia až po smrť naťahuje k človeku, a do ktorej sa možno schovať kedykoľvek a kdekoľvek.

Áno, taká je Božia dlaň.

Pokánie je predsa pre všetkých. Pokánie je príležitosť počas celého života.

Uvedomujem si to? Nie je moje. Iba moje. Nie je ani naše, tých, ktorí sedíme v laviciach kostola, pristupujeme ku sviatostiam a považujeme seba za lepších, od tých, ktorí v lavici kostola nesedeli desaťročia.

Pokánie je pre všetkých.

Aj preto vnímam ľudí okolo seba ako tých, čo sú spasení… lebo aj tí "najhorší" sa môžu obrátiť na smrteľnej posteli. Ako kňaz som to už zažil. Milosť, akej sa nie vždy dostane tým, ktorí sedia v kostole každý deň.

"Vy ste svetlo sveta," hovorí Ježiš a díva sa mi do očí.

Uhnem pohľadom? Neuhnem?

Som učeník? Nie som?

"Choďte v mene Božom," hovorí kňaz po každej omši.

Choďte, aby ste sa skryli pred svetom a vo svete?

Choďte, aby ste zapadli medzi tých, ktorí sa z Ježiša vysmievajú?

Choďte, aby o vás nik netušil, že ste kresťania?

Aj tak sa dá!

A mnohí tak žijú, nebudeme si klamať do očí… však?

Choďte! Aby ste boli soľou, boli svetlom, boli mestom na kopci!

A o tejto zodpovednosti treba hovoriť ruka v ruke s milosrdenstvom.

Vždy.

Lebo Boh dáva všetko, ale iba tým, ktorí ho nezaprú pred svetom.