Husle, korenie a jazyky

Hugo býval s dvoma bratmi.

Starší bol vynikajúci kuchár. Prirodzený talent. Vymýšľal recepty, o akých ste jakživ nepočuli. Miešal korenia, ako by ich nik iný nemiešal. A všetko chutilo, akoby samé nebo varilo v ich dome.

Mladší bol zbehlý v jazykoch. Tiež prirodzený talent. Aktívne ich ovláda sedem. Vravel, že nie je nič jednoduchšie, ako sa naučiť nový jazyk.

Hugo variť nevedel. Ani jazyk neovládal žiaden, ak sa nepočíta ten materinský. Ale poznal noty. A husle. Bratia vraveli, že je prirodzený talent. A nielen oni.

Hugo chodieval každý večer na námestie blízko parku. Tam mal svoje miesto už zopár rokov. Vytiahol slák a priložil si husle pod bradu. Ostatné už išlo samo.

Ľudia sa zastavovali a počúvali, čo husle dokážu. V zime i v lete. Nikdy sa nestalo, aby sa nik nezastavil. Diváci tlieskali, pískali a ďakovali. Nebolo to ako vo vypredanej sále národného divadla, ale občas ho počúvala aj stovka ľudí - okoloidúci, ktorí sa zrazu prestali kamsi ponáhľať. Zastavili sa. Potom sa chvíľu usmievali. Poďakovali a vrátili sa do svojej uponáhľanej každodennosti.

Hugo sa však nedávno rozhodol, že sa naučí variť. Ba aj jeden cudzí jazyk, keď už mal takých šikovných bratov.

Pozoroval staršieho pri varení a veľa sa vypytoval, aby pochopil jeho osobnú mágiu varenia a pečenia. Po večeroch sedával s mladším bratom a snažil sa čo to pochopiť z anglickej gramatiky.

Na husle však viac neostával čas. Prestal chodiť na námestie a usilovne sa venoval vareniu a jazykom.

Týždeň. Dva týždne. Mesiac. Šesť mesiacov. Rok.

Ani po roku nie je výnimočný kuchár. A nikdy ani nebude.

Neovláda ani cudzí jazyk. A to mu venuje viac času, ako mladší brat. Ani tento talent nemá.

Má len jeden dar. Husle.

Avšak až po roku naháňania talentov, ktoré majú iní, mu došlo, že aj on je obdarený. A tiež pochopil, že ani jeden z bratov po ňom nikdy nechceli, aby ich naučil rozospievať husle.

Nechceli byť ako on. Poznali svoje talenty a rozvíjali ich. Nepotrebovali vedieť všetko. Nepotrebovali byť vo všetkom zruční. Obaja pochopili, že sú zodpovední za dary, ktoré dostali a za to, ako ich využívajú. Lebo nezáleží na tom, koľko veľa toho máme, ale na tom, ako to, čo už máme, využívame.

A tak sa Hugo vrátil na svoje námestie, otvoril púzdro a vytiahol z neho husle. Priložil si ich pod bradu a slákom, akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete, privolával k sebe ľudí, aby sa na chvíľu zastavili, potešili a usmievali.

Všetci sme obdarovaní. Všetci. Každý má svoj talent. Niekto desať, iní iba jeden.

Ne sú to však počty, na čom záleží. Ale naša zodpovednosť, ako a či dobre využijeme to, čo sme dostali.