Ježiš hovorí o pekle

V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.

Vždy, keď umrie nejaký herec, verejnosť automaticky hovorí o divadelnom nebi. Dosiaľ som nepočul, aby niekto hovoril o divadelnom pekle.

"Teraz už hrá na javisku v nebi," hovoria. Nik nepovie: "Teraz už hrá na javisku v pekle!"

Zaujímavé. Asi predpokladáme, že všetci pôjdu do neba.

Ježiš si to však nemyslí. Sú aj takí, ktorí pôjdu do pekla. Isto.

Nepíšem to však, aby som naháňal strach. Lebo v istote týchto dvoch večných miest mám aj dobrú správu: sám si vyberám, kam pôjdem - Boh mi neurčí nebo alebo peklo.

Sám si to určujem. Sám si vyberám. Sám si volím svoju večnosť.

Nebo je pre všetkých, nie všetci sa tam však dostanú.

Lebo peklo je pre tých, ktorí neveria v hriech. Pre tých, ktorí si o sebe namýšľajú, že nehrešia - aspoň nie viac ako ostatní. Pre tých, ktorí nepotrebujú Ježiša ako Spasiteľa. Pre tých, ktorí si svoje zlyhania ospravedlňujú sami a nepotrebujú, aby ich ospravedlnil Spasiteľ. Bodka.

Píšem to, aby sme sa upevnili v nádeji. Do pekla sa totiž nemôžem dostať náhodou, iba cieľavedomým a tvrdošijným odmietaním Ježiša ako toho, ktorý vyslobodil svet od hriechov.

Ako keď sa dieťa trucovito bráni poslušnosti a trhá sebou s krikom: "Ja nechcem!" 

Tak aj tí, ktorí odmietajú Spasiteľa a jeho kráľovstvo, ako tie trucovité deti, ostanú napokon pred jeho bránami.

Lebo každé slobodné odmietnutie Spasiteľa je zároveň slobodným prijatím pekla a naopak, každé slobodné prijatie Spasiteľa je slobodným odmietnutím pekla.

Aké priamočiare.

Nech je teda môj život každodenným vytrvalým a tvrdošijným volením si Spasiteľa a jeho ospravedlnenia. Alebo rovnako povedané: každodenným odmietaním večného zatratenia.

A nebojte sa, lebo verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána (1Kor1, 9).