Keď Boh má čas...

Kedysi sme písali listy. Nalepili sme na obálku známku, zaniesli ho na poštu a trpezlivo sme čakali na odpoveď. Týždne. Niekedy aj mesiace. Kedysi, keď svet nepoznal maily a esemesky, odpovede neprichádzali hneď.

A tak sme sa učili trpezlivosti…

Dnes napíšeme mail. Napíšeme esemesku. A čakáme na odpoveď. Sekundy, nanajvýš minúty…

Dnes nás už takmer nič neučí trpezlivosti…

Dnes už takmer nič, lebo žijeme tak, aby sme všetko mali hneď…

Kedysi… vyriekli sme slová modlitby raz, a potom ešte raz, a znova deň za dňom, vediac, že modlitba potrebuje vytrvalosť a trpezlivosť.

"A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý Hovorím vám: Zaraz ich obráni!" pripomína nám Ježiš.

Dňom i nocou. Takto to hovorí, len aby sme rozumeli, že v modlitbe netreba ochabovať.

"Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?" pokračuje Ježiš.

Nájde? Vieru, že Boh koná v správnom čase správnymi prostriedkami? Nájde tých trpezlivých, ktorí chápu, že požehnanie neprichádza hneď?

Žiaľ, žijeme dnes tak, že všetko dostávame a chceme dostať čo najskôr.

Svet sa zrýchľuje, komunikácia sa zrýchľuje, nakupovanie sa zrýchľuje…

Len ten Boh, nie a nie zrýchliť!

Peter, prvý z apoštolov, to dostatočne vysvetľuje v slovách, že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Naozaj, Boh sa nikam nenáhli, nikam neuteká, nič mu nehorí pod zadkom.

Trpezlivosť a vytrvalosť sú dnes vzácne čnosti.

A len tí, ktorí ich chápu a budujú, ochutnajú z ovocia svojich modlitieb…