Krížová cesta

Možno to bol iba sen, možno minulosť, možno budúcnosť. 

A záleží na tom?

Stojím uprostred veľkého kostola. Nad oltárom visí odhalený kríž. Rany na rukách, nohách a srdci krvácajú. Z ukrižovaného tečie po kvapkách krv - čerstvá hustá a žiarivo červená krv. Padá na oltár ako dážď a jej vôňa naplní celý chrám - ako ruže pod oltárom, ako tymián v rukách kňaza, ktorý ten kríž odhalil.

Dívam sa na kríž, ale čosi vo vnútri ma prinúti pozrieť sa inam. Na zastavenia krížovej cesty, ktoré ako obrovské ruky vytvárajú okolo celého kostola náruč. 

A ja som uprostred nej. Uzavretý? Nie! Objímaný náručou krížovej cesty.

Zrak mi padne na odsúdenie Pilátom a hneď ma zasypú spomienky na každé odsúdenie, ktoré som počas svojho života zakúsil. Ohovárania a osočovania. Posmešky a irónie. 

Pilát mi pripomína všetko to, čo je človek schopný urobiť inému človeku.

Ďalšie zastavenie a ďalší kúsok môjho života: Ježiš berie kríž. 

Ja beriem kríž. Vnútorný i ten vonkajší. Nesieme ho spolu.

A potom prvý pád. 

Preletím pohľadom cez náruč a vidím druhý pád a tretí. Privriem viečka a vidím ďalšie pády: šiesty, dvadsiaty, tisíci. Môj život je plný pádov! 

Ale aj vstávaní. Lebo Ježiš je mi príkladom. Nie v padaní, ale v trpezlivosti vstávať a pokračovať na ceste s krížom.

Vidím aj vojakov, ako z neho zvliekajú šaty. Odhaľujú, čo malo ostať skryté. A znova tie posmešky. Zneužívajú jeho bezmocnosť. Zneužívajú.

V tej chvíli už plačem. Bezmocný. Ponížený. Zbitý.

Pozriem na ďalšie zastavenie. Stretnutie matky a Syna. Šatka v rukách Veroniky. A Šimon, nič netušiaci muž, ktorý chvíľu nesie kríž Spasiteľa. A srdce mi naplní vďačnosť. Za každého Šimona, za rodičov a každú Veroniku. Ruky, ktoré ma držali, ktoré ma niesli, ktoré necúvli pred mojou špinou a ponížením. 

Ďakujem vám priatelia.

A potom ho pribíjajú. A zavesia do vzduchu ako obraz v galérií, len aby sme ho obdivovali.

Ježiš na kríži. On je socha, ktorú nezašpiní čas. On je Mona Lisa neba.

Pohľadom sa vrátim na oltár. Muž na kríži nad ním stále krváca. A tie krvavé slzy neba padajú na bielu plachtu.

Nie, toto nie je koniec! 

Tá krv nie je koniec! 

Ani ten kríž. Ani ten mŕtvy Boh, ktorý nakláňa hlavu a vydýchne, poslednýkrát vydýchne ako človek.

Ja totiž verím, že Boh ostáva. Neumiera. Ostáva.

Znova sa zadívam na zastavenia krížovej cesty. 

Vidím sa v každom obraze, pri každej stanici, pri každom zastavení. 

Jeho krížová cesta. Naša krížová cesta. Krížová cesta každého človeka.

Nebojím sa viac. Boh ju prešiel a zvíťazil.

Nebojím sa. 

Skloním hlavu, pozriem na prašnú cestu pred sebou a pomaly, trpezlivo a vytrvalo, kráčam v šľapajách, ktoré už pre mňa vychodil Boh.