Kruhy na nebi

Asfaltová cesta na konci dediny sa končila pred lúkou. Vstúpil som do rozkvitnutého mora. Prechádzal som krížom cez vysoké trávy až k storočnému stromu. Za košatým dubom sa k rybníku tiahla vychodená prašná cestička s hlbokými výmoľmi. Popri ceste rástli vysoké bodliaky s fialovými kvetmi, veľkými ako detská päsť. Motýle a včielky sa naháňali pomedzi ne a okolo mňa.

Obišiel som rybník a zamieril k starej a opustenej drevenici. Posadil som sa na lavičku vedľa ohniska a sledoval pokojnú hladinu rybníka. Bol som tam sám. Žiaden rybár, žiadne deti ani dospelí, iba ja a tichá hladina jazera za dedinou.

Privrel som viečka a potichu som sa prihováral svojmu Bohu. Iba chvíľu, veď on vie, kto som, čo žijem a čo mi robí starosti. A predsa sa mu prihováram znova, a znova opakujem, čo ma ťaží na srdci.

Vstal som a priblížil sa k jazeru. Zodvihol som kamienok a hodil ho do vody. Počítal som kruhy, keďže hladina rybníka sa rozčertila, že ju vyrušujem. Vzal som druhý, väčší kameň a hodil som aj ten. Hladina sa čertila ešte viac.

Väčší kameň, väčší rozruch a viac kruhov.

Vody na hladine mi odpovedali zakaždým, len čo som hodil kameň.

"Bez kameňov nie sú kruhy na vode," usmial som sa, vrátil na lavičku a dal som rozhnevaným vodám pokoj. A hladina sa napokon vyrovnala a upokojila.

Bez kameňov nie sú kruhy, bez kameňov voda spí.

A mne napadlo, že rovnaké je to s našim búšením na nebo. S modlitbou je to ako s kamienkami, čo robia kruhy vo vode.

Každá modlitba robí kruhy na nebi. Viac modlitieb, viac kruhov nad oblakmi.

A Boh nezabudne ani na jednu z nich. Na každú z nich odpovedá.

Robí totiž kruhy do našich životov, ktorým hovoríme požehnania...