Len Boh môže lajkovať

"Posadili ma do prvého radu," povedal tónom, akoby ho práve menovali za prezidenta. A tvár mu žiarila ako mesiac v splne. Dvihol bradu a obzeral sa na všetky strany, aby ho všetci videli. Robil to tak okato, že aj Boh na nebi prerušil svoju každodennú robotu a díval sa na neho, akoby z toho vzrušenia a nadšenia musel na chvíľu zadržať dych.

"Do prvého radu, chápeš?" zopakoval.

"Chápem," zamrmlal som. Bolo mi to jedno.

Pozvali ho na charitatívny koncert. Vyobliekal sa ako na vlastnú svadbu. A oni ho posadili do radu, v ktorom sedeli tí, ktorím na tom naozaj záleží: sedieť v prvom rade.

Akoby slová: "priateľu, postúp vyššie!" vyrieknuté človekom mohli mať nejakú váhu na nebi.

Nie je mi vždy príjemné, ak mi ľudia dávajú viac pozornosti len preto, že som kňaz. Nie je. Mnohé z týchto pozorností sú nezaslúžené a poväčšine aj zbytočné. Chápem, že tak robia z úcty. Chápem, že sa to možno patrí. Čomu však nerozumiem je, ak sa človek v týchto nezaslúžených pozornostiach kúpe a hneď aj oblizuje ako v najsladšom mede.

Ono totiž nezáleží na tom, koľkokrát som sedel v prvom rade alebo za vrchom stola.

Ani na tom, ako často som v novinách alebo na prvých stránkach časopisov.

Nezáleží na počte sledovateľov na sociálnych sieťach, ani na slovách, čo lichotia, skresľujú, chvália a vyzdvihujú až do neba. Nezáleží!!!

Lebo verím, že skutočné slová "Priateľu, postúp vyššie!" patria Bohu a nie človeku.

Nalepím si tie slová na čelo chladničky. Z jediného dôvodu: aby mi pripomínali, že na pokore záleží, na tej skutočnej - to len aby som si nemyslel, že si tú pozornosť zaslúžim.

Chesterton to vyjadril slovami: veľkým hriechom ľudstva, ktorý má svoj pôvod v Adamovom páde, je tendencia nie k pýche, ale k nepochopiteľnej a hroznej falošnej pokore.

Lebo v tej falošnej pokore môžem ľahko uveriť tomu, že mi to miesto v prvej rade a za vrchom stola právom patrí. Kým skutočná pokora otvára oči a pripomína, že slová "Priateľu, postúp vyššie!" môže vysloviť iba Boh, nie človek.