Posledný sen pred Vianocami

Snívalo sa mi, že mám vyschnuté hrdlo a taký smäd, že by som ochutnal aj z mláky na ceste, ak by som nejakú našiel.

,Potrebujem sa rýchlo napiť,' uvažoval som pri pohľade na obrovskú stenu, spoza ktorej ku mne doliehal žblnkot tečúcej vody. Vedel som, kde je rieka, vedel, kde je voda. Už len sa dostať cez tú stenu!

Pozrel som na jednu stranu a hneď aj na druhú, lenže vyzeralo to, akoby tá hradba nemala svoj koniec.

,Musí niekde začínať!' hútal som v duchu a tak som sa vybral hľadať jej začiatok. Najskôr na jednu stranu, potom aj na druhú, zdalo sa však, že tá stena nemá začiatok a koniec, akoby bola všade.

,Musí sa dať zbúrať!' napadlo mi. A tak som do nej najskôr búšil rukami. Potom kopal nohami. Z lesa som vzal kamene a búšil som do nej ešte viac. Použil som hrubý konár a mlátil som ním stenu, akoby bola z papiera, lenže ona nebola.

,Nedá sa obísť, nedá sa zbúrať, mohol by som ju teda preliezť!' napadlo mi ešte, avšak pri pohľade na jej výšku a hladký povrch som hneď pochopil, že ani preliezť sa nedá.

Smäd opantával moju myseľ rovnako intenzívne ako zvuk tečúcej vody. Posadil som sa do trávy a hútal ešte viac. ,Musí existovať nejaký spôsob!' Prechádzal som očami po stene, keď som si všimol, že je akoby vyskladaná z kociek lega. Tehlička na tehličke. Stovky kociek. Možno až tisíce.

Sotva som si to uvedomil, zrak mi padol na malé, takmer nečitateľné slová na tehličke úplne hore. Zaostril som a našiel slovo: ohováranie.

"Čo to tam je?" prudko som vstal, aby som lepšie videl. "Ohováranie!" prečítal som znova. Pohľadom som preletel po ostatných kockách, aj tie mali nejaké mená, ale nedokázal som ich prečítať, tak som sa vrátil k tej prvej a zopakoval som, akoby to malo byť nejaké zaklínadlo: "Ohováranie!"

Nič sa však nedialo. Smutne som vydýchol, nespúšťal som z nej však oči.

"Ohováranie!" žmolil som to slovo na jazyku. Prevaľoval som ho v mysli ako horúci zemiak. Nepáčilo sa mi, možno práve pre to, že som s ním mal aj osobnú skúsenosť.

"Áno, aj ja som ohováral!" vyriekol som napokon šeptom a mysľou mi preleteli tváre a mená, ktoré som ponižoval zbytočným hovorením o ich chybách a nedokonalostiach. Sotva som to vyriekol, tehlička s ohováraním sa rozplynula a iná, opretá o ňu z ľavej strany, nečakane ukázala ďalšie slovo: "Pýcha!"

A ja som zrazu vedel, čo musím urobiť. "Áno, bol som aj pyšný!" vyriekol som nahlas, lebo aj taký som bol a tehlička sa rozplynula, aby ďalšia vedľa nej ukázala nové meno: "Posudzovanie!"

Áno. Jedno za druhým. Áno, posudzoval som, klamal, kritizoval, hneval sa, podvádzal, okrádal, žiadostivo premýšľal, nestrážil som si uši ani oči, hrešil som, závidel, bol som hnevlivý i netrpezlivý, škodoradostný i neúctivý, lakomý i neprístupný a…

Bol som v tom namočený až po uši. Stopy môjho príbehu. Moja osobná história. Moje falošné úspechy, ktoré sa mi postupne odhaľovali ako zlyhania. Všetko, čím som myslel viac na seba než na druhých. Stovky. Ba až tisíce zakopnutí. A každé, sotva som ho vyslovil, odvial dotyk neviditeľnej ruky.

Vyznal som všetky svoje sebectvá a zlyhania, lebo všetky (!!!) treba povedať, nielen niektoré. Akosi som tušil, že tí, ktorí priznávajú len polovicu, tí sa cez stenu nikdy nedostanú. Áno, zlyhania treba vyznať všetky!

Keď som ich už teda vyslovil všetky, uvidel som rieku a druhý breh, z ktorého na mňa kývali deti, len nech už idem medzi ne. Najskôr som sa napil a smäd bol razom preč. Vrátil som sa pohľadom k deťom, ktoré na mňa neustále pokrikovali, len nech už idem! Lenže ako? Nevidel som ani most, ani loďku priviazanú pri brehu.

"Skús to po vode," kričali na mňa, akoby rozumeli, nad čím premýšľam. "Skús to len tak… bosý…"

Bosý? Čo im šibe? Ako môže človek chodiť po vode, aby sa neutopil?

Lenže tie deti opakovane kričali, aby som vykročil po vode. Usmial som sa. Veď čo keby…?!

Vyzul som si topánky a urobil prvý krok. Bolo to zázračné. Naozaj som kráčal po vode…

Sotva som došiel na druhý breh, deti sa na mňa hodili. Objímali ma a výskali, akoby sa ma nevedeli dočkať roky. A jedno prekrikovalo druhé: "Je čistý! Je očistený! Je ako my!" A ja som konečne pochopil, čo to znamená, že na druhom brehu bude väčšia radosť nad jedným, čo robí pokánie, ako nad tými, ktorí pokánie nepotrebujú…

Nezabudnime na to, keď sa postavíme do radu predvianočnej spovede…