Pozor na svet!

Aké jednoduché to je: byť kresťanom, občas zavadiť pohľadom o kríž alebo prázdny hrob a predsa si žiť iba svoj osobný príbeh bez slov, rád a povzbudení z evanjelia, to len aby ma spolubývajúci, spolupracujúci a spolupútnici prijali medzi seba a nenazývali svätuškárom.

Lenže skutočné učeníctvo je také, ktoré spolupútnici naozaj nazývajú svätuškárskym: Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta (Jn17).

Stačí si spomenúť na blahoslavenstvá.

Nech sú šťastní tí, ktorí prijímajú chudobu, svoje slzy, osamelosť i prenasledovanie. Šťastní.

Je ťažké povedať niekomu, kto nemá čo do úst, že to nie je až také zlé. Pre mňa to ťažké je, ale Ježiš si to dovolil vykričať na plné ústa pred celým Izraelom.

Utláčajú ťa? Nie je to až také zlé.

Trpíš chudobou? Nie je to až také zlé.

Máš ustarostené srdce a zaslzené oči? Nie je to až také zlé.

Napíšem o tom blog do eNka.

A potom si budem tri dni čítať komentáre o tom, že som fanatik, katolibanec či klerofašista či duševne chorý muž… v tom lepšom prípade … tie horšie komentáre tu opísať nemôžem.

Poviem o tom Ježišovi a on sa na mňa usmeje a povie: Nie je to až také zlé.

Možno povie, že som požehnaný muž. A možno šťastný, keď sa napriek sklamaniam, podrazom, podvodom a nedostatkom, dokážem dívať na nebo viac ako na zem.

Šťastný, keď sa na seba nedívam podľa toho, ako ma komentuje ľud, ale podľa toho, ako ma komentuje Slovo, ktoré je pravda (Jn17).

Ježiš chce, aby sme boli vo svete. Aby sme tu žili, tvorili a zúčastňovali sa na budovaní čohosi lepšieho.

On iba nechce, aby sme sa popritom namočili vo svete do niečoho, čo nie je dobré a čo nám škodí. Lebo to, za čo dnes svet stavia pomníky a modeluje busty, sa Ježiš nikdy nemodlil.

Naopak. Modlil sa: Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.