Priateľ bez peňazí

Dva dni neúnavne pršalo. Stál som za oknom a pozoroval muža pri kontajneri ako trpezlivo, s natiahnutou rukou, prosí o drobné mince. Myslel som, že dnes nepríde, že si dá deň voľno. Alebo že sa aspoň schová na miesto, kde neprší a kde by mohol v suchu pracovať.

Bolo mi ho ľúto.

Zbehol som do garáže a vytiahol starý slnečník. Tu v suchu bol zbytočný.

,Nezohreje, ale ochráni pred dažďom!' pomyslel som si a vybehol som pred faru.

Postavil som slnečník rovno pred neho a roztiahol som ho, aby žobrák viac nemokol.

,Ešte dostane zápal pľúc a čo potom?' napadlo mi. Pochyboval som, že má zdravotné poistenie.

"Požičiam ti ho," povedal som vážne, aby si nemyslel, že sa iba zbavujem nepotrebnej haraburdy, "a keď prestane pršať, vrátiš mi ho, dobre?"

Súhlasil.

A potom som zas spoza okna videl, ako spokojne sedí pod slnečníkom, akoby bol na pláži pri mori. Aj keď natiahol ruku, do čapice mu viac nepršalo.

,Rovnako ako on, aj jeho zárobok mu ostane suchý!' tešil som sa.

Ani nie o hodinu neskôr som zasa vykukol z okna. Žobrák tlačil slnečník do kontajnera.

,Zbláznil sa?' pomyslel som si.

"Prečo to robíš?" čudoval som sa hlasnejšie než som zamýšľal, keď som znova vybehol do dažďa.

"Odkedy ste priniesli to čudo," sťažoval sa smutne, "nezarobil som ani cent. Ba jedna baba povedala, že aký parádny žobrák, čo si aj slnečník prinesie…"

Neveril som vlastným ušiam. Dosiaľ som nikdy nepočul o žobráckej etikete. Ako má skutočný žobrák vyzerať, čo má mať na sebe a pri sebe, aby bol hoden povšimnutia a almužny?

Neviem, čo ma nahnevalo viac, či on, či tá baba.

Vytiahol som slnečník z kontajnera: "Prinesiem ti pláštenku?"

"Nie," kývol odmietavo hlavou, "vyzeral by som ako zámožnejší žobrák, zas by som nič nezarobil."

Zámožnejší? Dosť, že nemal domov, skutočne musel ešte vyzerať ako zmoknuté kura, aby sa niekto zľutoval?

"A teplý čaj? Ten ti snáď meno nepokazí, ak ho prinesiem..."

"Nenoste v šálke!" prikázal mi. "Prineste v plastovom pohári. A nie vo fľaši, to by si mysleli, že som pijan!"

,Čudný svet,' pomyslel som si.

Čudný, lebo to len my, ľudia, takto hodnotíme životy našich susedov, priateľov a známych… podľa toho, čo majú. Boh však nie. Pre neho totiž bohatý život človeka nezávisí od toho, čo má…