Šaty od Kráľa

Občas sa mi zdá, že ak by sme stratili pamäť, bolo by pre nás jednoduchšie postaviť sa pred Božiu tvár a dívať sa na neho s vierou, že sme priatelia a že sa nemáme čoho báť… veď môj priateľ je najmocnejší a najláskavejší na svete.

Akoby práve naša pamäť vytvorila medzi nami múr neistoty.

Či som ešte milovaný? Či môžem byť ešte ospravedlnený? Či nie som viac sklamaním než požehnaním?

Boh pozýva na svoju svadobnú hostinu všetkých. Zlých aj dobrých (Mt22,12). Vstupuje do kráľovskej siene a obzerá si hostí.

Nepýta sa ma, kde som bol doteraz. Ani či som dobrý a či zlý. Ani na moje osobné tragédie a zlyhania. Ani čo som mal oblečené včera. Zaujíma ho len jedna jediná vec: čo urobím, ak dostanem pozvanie od kráľa? Či požiadam o kráľovský odev?

Blahoslavení, čo si oprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi (Zjv7,14).

Kráľovský odev si nemôžem priniesť z domu. Nemožno ho kúpiť ani online ani pod pultom. Môžem ho iba prijať. Požiadať oň a navliecť si ho na seba s vďačnosťou, že hoci som nehodný, predsa len jeden odev nechal Ježiš vybieliť aj pre mňa. Pre každého. Zadarmo.

Boh má inú pamäť ako ja. Pri pohľade na mňa pamätá viac na obetu svojho Syna, než na moju minulosť. On sa za mňa nehanbí. On ma chce vidieť v šatách, ktoré pre mňa pripravil jeho Syn. On chce byť pri pohľade na mňa iba hrdý na Syna.

Ak aj je nejaký múr neistoty medzi mnou a nebom, Boh ho nepostavil. To len ja sám, nedôverčivý a pyšný.

Odev mám pripravený a pozvanie na svadbu sľúbené. Len na mne záleží, aký sa postavím pred hostiteľa. V šatách božieho či ľudského kráľovstva. V šatách syna Adama či v šatách syna Boha.

Ale nie potom, tam, až príde seniorský vek, na konci, vo večnosti.

Ale už dnes a zajtra a každý deň až do skončenia sveta.

Veď kráľovský odev Božieho Syna si môžeme (máme) obliekať každý deň…