U(po)razená pýcha

Do kostola cez sakristiu nečakane vstúpil muž a baterkou mi zasvietil priamo medzi oči. Privrel som viečka a naklonil hlavu na stranu, aby som sa vyhol svetelnému lúču.

"To ste vy, pán farár?"

"Ja som," priznal som sa, hoci ja som hlas cudzinca nespoznával.

Chlap sklopil baterku k zemi. 

Bol to Janko, kostolník. Slobodný mládenec, ktorý dával cisárovi cisárove, a Bohu božie. 

O ostatnom som zatiaľ nepočul. No zaiste sa nájde nejaká zbožná duša, čo mi o ňom bude chcieť rozprávať. Všetci máme priateľov, ale aj neprajníkov. Niekedy aj v jednom človeku.

Nebol som rád, že ma vidí na kolenách.

Nie žeby som sa hanbil za modlitbu, či svojho Boha. To len som nechcel, aby ľudia vravievali, že som veľa na kolenách a predsa som taký, či hentaký. Ani Boha na zemi nemilovali všetci a vraj v ňom nebola štipka zla. 

Ja viem. To moja pýcha. Nájde si každého. Aj kňaza. Aj biskupa. Aj pápeža. 

Vie ako prekabátiť veriaceho i neveriaceho. Aj Adama podviedla.

Prečo by som mal veriť, že práve mňa neobjíma okolo pliec každý deň? Ľahšie sa bojuje s tým, o kom vieme, než s trojhlavým drakom z rozprávok.

A ja o pýche viem dosť, veď každý deň sa dívam do zrkadla.

Carlo Carretto by napísal, že sa máme držať vzadu, lebo z posledného miesta budeme lepšie posudzovať veci a lepšie chápať tých, ktorí trpia… Len tak pochopíme, že sa neslobodno zahrávať alebo opovrhovať láskou. A pochopiť znamená uvedomiť si, že naša pýcha spôsobuje rany okolo nás, že naše lakomstvo zapríčiňuje niekomu hlad, že naše hýrenie robí niekoho iného nástrojom a oberá ho o slobodu.

A teda, keď sa zajtra ráno pozriem do zrkadla znova, dúfam, že si spomeniem, ako sa chcem dívať na ľudí okolo seba - s pochopením - tak ako sa dívam na seba: ako na milované Božie dieťa.

Veď aj pýcha môže byť občas porazená…