V tíme hriešnikov

Keď sme boli deťmi, chodievali sme hrávať futbal na školské ihrisko.

Keď sme sa delili, vždy som dúfal, že budem v jednom tíme s kamarátmi. Nie s najlepšími hráčmi, ale s najlepšími kamarátmi. Nešlo totiž o víťazstvo, ale o tím, v ktorom som sa cítil komfortne…

Rovnaké tímy si vyberáme aj vo viere.

Vidím uja Jozefa. Ten chodieva do kostola iba na veľké sviatky. Hovorí, že žiadne hriechy nerobí. A tiež hovorí, že je veriaci muž.

Vidím akúsi starú mamu. Tá sa modlí niekoľko ružencov deň čo deň. Ak vládze, chodieva aj denne do kostola. Aj ku spovedi chodí, lebo ona vie, že klamári sú všetci tí, čo hovoria, že hriechy nemajú.

Prečo si však ľudia dnes zväčša vyberú tím uja Jozefa?

Je to pohodlnejšie? Alebo?

Možno si iba vyberajú ako ja kedysi: tím, v ktorom sa cítia dobre… komfortne.

Keby som si mal vybrať svoj tím dnes, vyzeral by nejako takto:

Vyberám si muža z kríža, ktorý dúfa, že si na neho Ježiš spomenie vo svojom kráľovstve.

Vyberám si pobehlicu, ktorá sa odvážila vstúpiť do farizejovho domu. Tú ženu, ktorá mu začala vlasmi utierať nohy a slzami umývať chodidlá.

Vyberám si do tímu podvodníka Jakuba.

Vyberám si do tímu vraha Mojžiša.

Vyberám si do tímu cudzoložníka Dávida.

Vyberám si do tímu smilnú Máriu Magdalénu.

Vyberám si do tímu prenasledovateľa Pavla.

Vyberám si do tímu zlodeja Zacheja.

Presne týchto chcem vo svojom tíme mať.

Nech mi ich hriech a ich pokánie pripomínajú moje slabosti, moju krehkosť a môj hriech. A s nimi aj východisko: Ježiša, ktorý ku mne naťahuje ruky a dvíha ma zo zeme.

Nechcem patriť do tímu, kde sa na hriech zabudlo.

Nechcem patriť do tímu, kde sa hovorí: ja nemám hriech.

Nechcem patrí do tímu, kde sa zabúda, že Boh prišiel na tento svet, aby nás oslobodil od hriechov.

Chcem patriť do tímu, kde sú hriešnici.

Omilostení hriešnici. Zachránení hriešnici. Spasení hriešnici.

To len aby som nikdy nezabudol na toho, kto ma neúnavne dvíha zo zeme vždy, keď ho o to požiadam. 

Vždy.

Ale veď, my, ktorí neúnavne padáme, to vieme, však?