Všedné časy

Jozef nebol kráľ, určite mal mozoľnaté ruky z práce a nohy z cesty do Betlehema. 

Mária nebola kráľovná, určite mala pod očami čierne kruhy a po dlhej ceste púšťou smrdela potom.

Jozef a Mária boli obyčajní.

Betlehem v tú noc, keď prišiel na svet Boh v dieťati, bol obyčajným mestom či dedinou. Obloha bola bez ohňostrojov. Ulice bez mešťanov s palmami, ktorí by vítali novonarodeného kráľa. Ani konfety, ani červené koberce. Tichá noc. Všedná noc.

Betlehem bol v tú noc obyčajným mestom. To len aby sme pamätali, že Boh prichádza medzi nás cez všedných ľudí, vo všedných dňoch a na všedných miestach.

Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.

Obyčajnosť nie každému stačí. Niekto hľadá konfety, iný ohňostroje.

A tak sú takí, ktorí by chceli byť viac než sú a mať viac než majú. Aj v Božej dlani...

Lenže Bohu naša obyčajnosť stačí. 

A stačí mu, aby sme ho prijal v čase, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme a takí, akí práve sme.

A on nám veľkodušne dá moc stať sa Božími deťmi. Ba ešte viac. Veď to práve vianočný príbeh nás učí, že Boh vchádza do sveta cez všedných ľudí, vo všedných dňoch a na všedných miestach, aby z nich urobil viac, ďaleko viac, než v čo dúfali...