Vypočutá modlitba

Verím, že Boh sa o mňa stará. Že počuje každú moju modlitbu a vníma každú moju prosbu.

A tiež mám aj predstavu o tom, ako by ich mal vypočuť a čo by mal urobiť!

Áno, aj vy ich máte.

Mária a Jozef putujú do Betlehema s vierou. Dieťa je takmer na svete. Idú do cudzej zeme, neznámeho mesta. Iba s tou vierou, že Boh sa aj tam o nich postará. Nemajú so sebou ani karavan, ani nafukovacie postele či trojmiestny stan.

Nepotrebujú. Boh im predsa miesto nájde. Veria tomu.

Možno sa aj spoločne modlili: "Boh sa o nás postará! Boh nájde pre svojho Syna miesto…"

A Boh ho našiel. Maštaľ.

Či dúfali v niečo lepšie? neviem. Ale malá izba v hostinci by bola asi lepšia. Alebo taká komôrka v domčeku u susedov. Proste niečo útulnejšie. Niečo, čo sa viac hodí pre ľudí, než pre zvieratá.

Boh im však našiel maštaľ.

Hm…

Pravdou však ostáva, že ich modlitby boli vypočuté. Boh sa o nich postaral.

Aj keď možno nie tak ako dúfali…

Lenže ak by sa pre nich našlo miesto v hostinci, nikdy by sme nepočuli o pastieroch a v kostoloch by sme dnes nemali jasličky. Boh by sa narodil v tichu noci za zatvorenými dverami a hlavne bez hostí - bez pastierikov, ktorí hneď prichádzajú, aby sa klaňali a velebili Boha.

Boh vie, čo robí.

On naše prosby počuje, ba aj vypočuje, nie však vždy podľa našich predstáv, lebo Božie zmýšľanie a to naše, Boží pohľad na naše dobro a ten náš pohľad sú zväčša od seba ďaleko ako dva póly zeme.

Nemyslime si však, že Boh na nás zabúda.

Boh sa o nás stará. Vždy. Dennodenne.

A je len dobré, že tomu veríme.

Je dobré, že mu zverujeme svoje prosby a potreby.

Boh ich vypočuje všetky. Aj keď nie vždy - teda takmer nikdy - podľa našich predstáv. Vždy však vo svojom čase a svojim spôsobom, lebo len on najlepšie vie, čo nás nevyruší, ale naopak, posilní na našej ceste do radostnej večnosti.