Zabudnutá modlitba

28.05.2022

Možno sme podcenili niečo, čo Ježiš považoval za výsostne dôležité: Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

Podcenili sme jednotu, vďaka ktorej svet uverí v Ježiša.

Osobná viera je fajn. Môj vzťah s Ježišom je fajn. Moje prežívanie viery je fajn. Ak sa však nedeje v spoločenstve, ak sa nedeje zajedno s babičkou v lavici predo mnou, ako keby tá bola moja sestra, či s mužom v kúte kostola, akoby ten bol môj skutočný brat, tak moja osobná viera nijako nenapĺňa Ježišovu túžbu, aby sme išli do celého sveta a hlásali pravdu o Bohu, o sebe a o človeku.

Je to podobné ako v tom príbehu, keď sa matka s dcérou a synom vyberú k rieke. Kým dcéra, zdatná plavkyňa, sa prechádza s matkou po brehu, chlapec sa motá nebezpečne blízko pri vode. Matka syna napomína, on však neposlúcha. Šmykne sa, padne do rieky a topí sa. Vtedy sa dcéra hodí matke okolo krku a potešuje ju slovami: "Neplač, mama, mal ťa poslúchať! Ak sa utopí, budeš mať ešte mňa... a ja budem vždy poslušná!"

Taká je občas aj naša viera. Až príliš osobná, až príliš iba naša. Čo však znamenajú všetky naše sľuby, ktoré dávame Bohu a všetka naša viera, ak nie sme ochotní skákať do vody?

Hoci vidíme a zažívame koľko zla robí nejednota v rodine, nejednota v parlamente, nejednota v Cirkvi, nejednota v kolektíve, v triede a nejednota vo farnosti, predsa o tú jednotu, podobnú jednote Otca a Syna - ako si ju želal Ježiš - nijako nebojujeme.

Podcenili sme jednotu. Zabudli sme, že na nej záleží. A postavili sme okolo seba múry, natiahli ostnaté drôty a žijeme si iba to svoje - vo svete i vo viere, ako keby Ježiš mohol byť iba náš... akoby taký chcel byť.

"Aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal!" takto sa modlí Ježiš. Aby boli jedno. Aby svet uveril. Myslím, že by sme túto zabudnutú modlitbu mali brať vážnejšie...