01. Adelka v ZOO I.

Stará mama ma dnes zobudila, len čo sa prvé slnečné lúče dotkli mojej periny.

"Adelka, dnes nás čaká zázračný deň," povedala a ťahala ma von z postele.

"Zázračný?" nerozumela som jej, čo tým myslí.

"Šup, šup," presviedčala ma starká, "von z postele..."

"Už, už," zahundrala som. Veľmi sa mi nechcelo. Perina bola ešte teplá, kým slniečko v mojej izbe ešte studené.

"Pomôžem ti," povedala stará mama a odkryla perinu.

Skoro som zvýskla. Svetlé chĺpky na rukách sa mi zježili a od kolien až po bradu mnou preleteli zimomriavky.

"Niéééé," vykríkla som a zmraštila tvár. Chvíľu som sa na ňu aj hnevala.

"Nie?" zvážnela stará mama. "Nebudú teda žiadne zázraky..."

"Nebudú?" pošepla som sklamane, akoby tento rok nemali byť Vianoce.

Stará mama vstala z postele a zamierila ku dverám. Mlčala. Akoby ani nepočula, ako mi zosmutnel hlas.

"Starká?" pošepla som hlasnejšie.

"Áno?" otočila sa pri dverách. Tvár mala smutnú a hlas tichý.

"Vstanem, umyjem sa a ty mi porozprávaš, čo dnes budeme robiť, dobre?"

"Dobre," povedala stará mama a usmiala sa. "Na stole máš hrianky a voňavý čaj z lesných malín. Počkám ťa dole v kuchyni."

Otočila sa k dverám, ale skôr než by odišla z mojej izby ešte povedala: "Vedela som, že by si nechcela dnešný zázračný deň preležať v posteli..."

Zázračný. Povedala to tak vážne, že by mi ani nenapadlo, že si vymýšľa.

Rýchlo som vyskočila z postele, natiahla som na seba župan a na bosých špičkách som sa presunula do kúpeľne.

"ZOO?" opýtala som sa prekvapene, keď mi starká vysvetlila, že dnes pôjdeme do Zoo. Tam som už bola. A nič zázračné sa tam nedialo. Zvieratá, čo celý deň prežúvajú seno alebo sa vyvaľujú v tieni. Niektoré sa dokonca celý deň schovávajú, len aby ich deti nemohli vidieť.

"ZOO," zopakovala pokojne stará mama, "dnes majú narodeniny..."

"Kto?" vyzvedala som.

"No predsa zvieratká..."

"Všetky?"

"Len tie, čo bývajú v záhrade..."

"Vari sa všetky zvieratá narodili naraz?" nerozumela som jej.

"Nie, samozrejme, že nie, Adelka," usmiala sa starká, "ale dnes je presne sto rokov, odkedy v našom meste prvýkrát otvorili brány zologickej záhrady a odvtedy všetky zvieratá v nej oslavujú svoje narodeniny v tento jeden deň v roku..."

"To je smutné," pošepla som.

"Prečo?"

"Čo ak niektoré zvieratká vedia, kedy sa naozaj narodili a predsa nemôžu oslavovať svoje narodeniny, ale musia čakať, kedy bude mať narodeniny Zoo..."

"Zvieratká sú jedna rodina a tak sa nehnevajú ani nenadávajú, že oslavujú narodeniny naraz..."

"Čudné," pomyslela som si nahlas.

"Veď uvidíš," poláskala ma starká po líci, "aké zázračné to je, keď všetky oslavujú narodeniny, akoby sa narodili v jeden deň..."

Nepovedala som nič. Ale pomyslela som si, že čo už len môže byť zázračné na tom, ak všetky zvieratá v klietke oslavujú naraz narodeniny. Určite tam bude veľa ľudí. Zvieratká budú vyplašené a tak sa radšej schovajú do dier, aby ich nik nevidel.

"Bude to nuda," napadlo mi. Nuda. Nuda. Nuda.