Večer, keď boli učeníci zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Pilát, stal si doprostred a povedal im: "Pokoj vám!"

Barabáš ju mal. Krv mužov a žien, ktorí sa mu priplietli do cesty, keď chcel vzburou a povstaním oslobodiť Izrael od nadvlády Ríma. Možno si vravel, že to boli obete vojny. A možno iba cena za slobodu, za ktorú bol rozhodnutý bojovať aj cez mŕtvoly.

Občas sú noci, ktoré bývajú dlhšie než dni.

Ľud putujúci na púšti ochorie. Mojžiš urobí medeného hada a povie: "Každý, kto sa naň pozrie, uzdravie!"

Nechcel som počúvať cudzí rozhovor, ale keď stojíte v rade s nákupným košíkom, proste neodídete alebo si nezakryjete uši, aby ste nepočuli.

"Prosím ťa, nikomu o tom nehovor..." Aká zázračná veta...

Predstavujem si toho muža, ako sedí pred tmavou jaskyňou. Do očí a tváre mu svieti pálivé slnko. Díva sa do dlaní ako do zrkadla. Uprostred nich mu leží zakrvavený nos - jeho nos, skutočný a ešte horúci.

Kráčajte. Krok za krokom ako dieťa, ktoré sa prvýkrát postaví na nohy a žasne nad tým, z akej výšky sa zrazu díva na okolitý svet. Kráčajte ako batoľatá, možno aj ťarbavo a neskúsene, aj s pádmi a plačom, avšak kráčajte, lebo k cieľu sa dá dostať iba po ceste, nijako ináč.

Ján stojí na brehu a kuká na Ježiša ako odchádza. Možno má v očiach slzy ľútosti a v srdci túžbu nasledovať ho. Díva sa na toho, ktorého túžili vidieť generácie pred ním a na ktorého budú spomínať generácie po ňom. Na nikoho v histórií zeme sa nedívalo toľko ľudských očí ako na Ježiša: s túžbou, s prosbou, s volaním. Včera. Dnes. A zajtra zas. ...

Nie žeby som nemal Vianoce rád, ale priznávam, teším sa, že sú za nami.

Hoci žijeme v prítomnosti, beztak máme plnú hlavu spomienok.

Chodil som do školy. Aj na fyziku. A mal som ju rád. Možno práve preto som nerozumel, ako môžu byť tmy mocnejšie, než je svetlo. Vari svetlo neničí tmu? Definitívne? Tak prečo potom Ján napísal, že svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali (Jn1,5)?

Niet konca-kraja. Používame to často. Keď niečo trvá dlhšie než sme chceli. Alebo tak dlho, že nám to vzalo sily, náš čas, a možno niekedy aj chuť ísť po dobre vychodených chodníkoch.

Nie je možné nestretnúť človeka. Svet je preľudnený, denno-denne na seba narážame, počúvame rôzne hlasy, pozorujeme rôzne príbehy, počúvame rôzne učenia.

Niekedy je jedno slovo viac ako celý príbeh. Niekedy je v jednom slove všetko, čo sa od nás očakáva, aby sme raz vo večnosti mohli povedať, že naša životná cesta došla do zdarného konca.

Pouličné lampy sa rozsvietili skôr, než by nebo nad domami zatiahlo svoju čiernu oponu. Zastal som pri jednej z nich a zadíval som sa k oblakom, ktoré sa v oranžovom svetle lampy obliekli do fialových šiat.

Spomalil som, zapol výstražné svetlá a zapojil som sa do kolóny áut. Keďže som sa ale neponáhľal, vôbec, ale vôbec mi to nevadilo. A kým sme sa slimačím krokom posúvali dopredu, v duchu som si pohmkával melódiu, čo pred chvíľou znela z rádia. Takú, ktorá aj keď sa nepáči, predsa ostáva.

Prváčika bolí zub. Už to budú týždne. A tak ho rodičia vezmú k zubárovi. Muž v bielom plášti pozrie do jeho úst, zakrúti hlavou a povie chlapčekovi: "Neboj sa!"

Koľko času zo dňa mi berie mobil alebo počítač?

Boh pozýva na svoju svadobnú hostinu všetkých.

Porovnávanie je začiatok každej pýchy. Nepochybne.

Zem je plná dlžníkov, priateľov a známych, ktorí si navzájom pomáhajú láskavosťou. A ktorí ju potom vyžadujú dostať naspäť. Za maličkú službu služba maličká. Za veľkú veľká. Mnohí tak žijú a mnohí tak žiť nedokážu. Nemôžu veľké služby splatiť veľkými a stávajú sa dlžníkmi. A vtedy hovoria: pozhovej mi.

Viem, za koho pokladajú ľudia Syna človeka.

Chodiť po vode. Môže to byť osviežujúce...

Na vrchu sa pred nimi premenil (Mt7,1), len aby sa nezabudlo na nebo, keď je zem bezútešná pre človeka. Občas špina zeme prekryje všetko, aj nebo, aj slávu… a On nechcel, aby sme zabudli, že ten, kto s ním dokáže vytrvať v bolesti zeme, dostane účasť na sláve Jeho neba.

Zobudilo ma teplo a svetlo. Slnečný lúč ma pálil na zrnách. Sklonil som hlavu a zhíkol tak nahlas, že burina vedľa mňa zakliala. Začervenal som sa a v duchu aj ospravedlnil, že budím ostatných okolo seba. Pohľadom som však stále sledoval svoje nové telo.

Ak by sme nepoznali lásku, čo so sebou ako rozvodnená rieka nesie emócie a dotyky, úsmevy a pohladenia, asi by sme nereptali pri slovách, ktorými Ježiš učí apoštolov: "Kto miluje otca, matku, syna, dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden." (Mt10, 37)

Zhrbený starec nadvihol hlavu a zadíval sa na mňa pohľadom, v ktorom bolo viac mŕtveho než živého. Oči mal veľké ako lekná. Zakrývali ich dlhé sivé nite, ktoré mu rástli z obočia ako štetiny z kefy na koberec.

Zdá sa, že naša múdrosť nestačí.

Spomínam si na jednu milú babičku. Naozaj, dobrá duša. Ale...