"Nechcem, aby sa moje dieťa narodilo do sveta, akým je ten, v ktorom žijeme!" Tak túto vetu som už počul viackrát a nielen vo filmoch.

Ľud putujúci na púšti ochorie. Mojžiš urobí medeného hada a povie: "Každý, kto sa naň pozrie, uzdravie!"

Čítal som ako chlapec rozprávku o čarovnom zrkadle. Kráľovná sa doň zadíva a pýta sa: "Zrkadielko, povedz mi, kto je najkrajší na svete?"

Predstavujem si toho muža, ako sedí pred tmavou jaskyňou. Do očí a tváre mu svieti pálivé slnko. Díva sa do dlaní ako do zrkadla. Uprostred nich mu leží zakrvavený nos - jeho nos, skutočný a ešte horúci.

Chodil som do školy. Aj na fyziku. A mal som ju rád. Možno práve preto som nerozumel, ako môžu byť tmy mocnejšie, než je svetlo. Vari svetlo neničí tmu? Definitívne? Tak prečo potom Ján napísal, že svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali (Jn1,5)?

Používame to často. Keď niečo trvá dlhšie než sme chceli. Alebo tak dlho, že nám to vzalo sily, náš čas, a možno niekedy aj chuť ísť po dobre vychodených chodníkoch. A predsa máme skúsenosť, že všetko má svoj koniec. A vieme tiež, čo to znamená "až do konca".

Nie je možné nestretnúť človeka. Svet je preľudnený, denno-denne na seba narážame, počúvame rôzne hlasy, pozorujeme rôzne príbehy, počúvame rôzne učenia.