Zdá sa, že naša múdrosť nestačí.

Spomínam si na jednu milú babičku. Naozaj, dobrá duša. Ale...

Nenechám vás ako siroty… zablúdených vo vlastnej múdrosti, ktorú síce viete zaobaliť do nádherných slov, ale to sa dá aj hlúposť.

Nie vždy človek človeku stačí…

Chcieť rozumieť všetkému, čo Ježiš robí v našom živote a žiť iba v súlade s Božou vôľou je síce pekná predstava, vždy to však bude iba zbožné želanie, nieč viac. Chyby nás neminú, ani pády, zlyhania či zranenia, ktoré sa dotknú nás i tie, ktorými sa my dotkneme najbližších. Sme príliš ľudskí, aby sme boli dokonale pripútaní k...

Boh sa mi spovedá. Boh mi vysvetľuje svet. Boh mi našepkáva, čo mám hovoriť. Boh mi rozpráva o ľuďoch, ktorí sú okolo mňa. Boh mi hovorí, čo si myslí o vašom živote, o vašich problémoch a biede...

Svet je plný vinníkov. Od počiatku.

Čítal som evanjeliá ako jednu knihu.

Ak by som bol na vrchu, na ktorom by sa stretli živí, skutoční a v celej svojej sláve Mojžiš, Eliáš a Ježiš, asi by som onemel. Podľa pravidiel slušného správania by sa to odo mňa aj čakalo.

Raz mi ktosi povedal: "Nik ti nemôže dať toľko, koľko ti ja môžem sľúbiť!"

Jedna z mnohých nadprirodzených požiadaviek evanjelia. Ak by sme to preložili na zlo neoplácaj zlom, bolo by to pre nás zrozumiteľnejšie, ale nič by to nemenilo na skutočnosti, že by sa stále táto požiadavka pre nás javila ako nadprirodzená.

Modlím sa, aby som bol dobrý chvastúň.

Povedal, že zažil niečo mystické. Nie, nemal žiadne videnie, ani sa mu neprihovoril Boh z tváre do tváre. Mal iba ten neochvejný pocit, že Boh je blízko, že je prítomný a že sa díva iba na neho, akoby ostatný svet nemal tú dôležitosť, akej sa v tej chvíli dostalo jemu.

Žiť evanjelium do bodky je nad ľudské sily.

Babička. Syn si ju vzal k sebe, keď stratila sily a viac sa nedokázala o seba postarať sama. Z mesta na dedinu. Z vlastného do cudzieho. Z veľkého bytu do malej izby.

"Je to on?" pýta sa Ján Krstiteľ prostredníctvom svojich učeníkov. "Je Ježiš ten pravý Boh?"

Ján Krstiteľ. Celý rok o ňom nepočuť a potom vždy, len čo príde advent, huláka na všetky strany, len aby sme na začiatku dejín našej spásy rozumeli, že Boh sa nezjavuje človeku náhodným výberom.

Niekedy je jedno slovo viac ako celý príbeh. Niekedy je v jednom slove všetko, čo sa od nás očakáva, aby sme raz vo večnosti mohli povedať, že naša životná cesta došla do zdarného konca.

Tri kríže na Golgote. Na jednom visí Boh ako na tróne, skrvavený a predsa plný múdrosti a nádeje. Obkolesujú ho dvaja hriešnici. Jeden sa sťažuje a preklína, druhý hľadí na Ježiša vedľa seba, mysliac si, že takto blízko pri Bohu dosiaľ nikdy nebol.

Deň strieda noc a naopak, na to sme si už zvykli. Aj že nie všetky dni sú plné svetla, radosti a nádeje. Aj bolesť býva a tragédie sa stávajú - vnútorné i vonkajšie. S tým sme akosi vysporiadaní. Prinajmenšom rozumieme, že život je bohatý na dobré a zlé dni. Každý život.

Kreslo na ktorom sedela útla babička bolo ošúchané, akoby ho našla na smetisku. Na zašpinenom operadle bola veľká záplata zo starých riflí. Vŕzgalo pri každom jej pohybe. Doslova kvílilo.

Spomínam si, pred dvadsiatimi rokmi som kráčal u nás doma ulicou. Vracal som sa podvečer z kostola. Bolo leto. Slnko stálo ešte vysoko ako v zime napoludnie. Zadumaný som prechádzal z jednej strany cesty na druhú. Míňal som cyklistu. Spomalil som a počkal, aby som mu náhodou nevbehol do cesty. Kým otec šliapal do pedálov, dcéra za ním za mnou...

Keď dvaja prichádzajú do chrámu, je to vždy iné. Srdcia sú rôzne, rovnako myšlienky a úmysly, pre ktoré jeden či druhý, vstupujú do domu, v ktorom býva Boh. A iné je to, aj keď do chrámu prichádzajú piati či desiati. Plný kostol je rozmanitý tak ako sú rozmanité aj životy.

Deveť z desiatich malomocných, ktorých Ježiš uzdravil, neprejavuje žiadnu vďačnosť.

"Ak urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ,Sme neužitoční sluhovia!'" hovorí dnes Ježiš priateľom, ktorí pre neho opustili všetko a rozhodli sa s ním prejsť krížom krážom Palestínu a Judeu.

V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.

Zjavil sa predo mnou ten, ktorému všetko patrí a povedal mi: "Čo to počúvam o tebe?"

Ježiša nasledujú zástupy. Dav ľudí, ktorý chce počuť Božie slovo. Vidieť toho, ktorý rozkazuje chorobám i smrti. Učiteľa. Uzdravovateľa. Prisľúbeného Mesiáša.

Hoci sa človek rodí do sveta ako nemluvňa, slepý a bezmocný, predsa si hneď od počiatku prináša ako zbraň či štít sebecké nastavenie: byť milovaný, byť prvý, byť úspešný, byť povýšený.

Myseľ človeka býva občas zradná. Podsúva nám klamstvá, akoby boli pravdou a strachy, akoby boli skutočným nebezpečenstvom. Dokáže nás opantať a vziať chute, ktoré nás dovtedy nútili vstať ráno z postele, kráčať dopredu a hľadať maličkosti, ktoré budujú skutočný život. Zahráva sa s nami ako príšera s deťmi, keď sa svet ponorí do tmy. Aj toto myseľ...