V podobenstve o Lazárovi a boháčovi Ježiš výnimočne, ale isto, hovorí o človeku, ktorý sa dostal do pekla. Ako o realite, ako o mieste, kde nie je nič, iba muky. Peklo je totiž isté, ako je isté nebo.

Zjavil sa predo mnou ten, ktorému všetko patrí a povedal mi: "Čo to počúvam o tebe?"

Ježiša nasledujú zástupy. Dav ľudí, ktorý chce počuť Božie slovo. Vidieť toho, ktorý rozkazuje chorobám i smrti. Učiteľa. Uzdravovateľa. Prisľúbeného Mesiáša.

Hoci sa človek rodí do sveta ako nemluvňa, slepý a bezmocný, predsa si hneď od počiatku prináša ako zbraň či štít sebecké nastavenie: byť milovaný, byť prvý, byť úspešný, byť povýšený.

Myseľ človeka býva občas zradná. Podsúva nám klamstvá, akoby boli pravdou a strachy, akoby boli skutočným nebezpečenstvom. Dokáže nás opantať a vziať chute, ktoré nás dovtedy nútili vstať ráno z postele, kráčať dopredu a hľadať maličkosti, ktoré budujú skutočný život. Zahráva sa s nami ako príšera s deťmi, keď sa svet ponorí do tmy. Aj toto myseľ...

Ježiš na začiatku svojej cesty, keď v Nazarete prevzal v synagóge zvitok z proroka Izaiáša, ohlásil, že s ním prichádza Pánov milostivý rok. Veď to poznáte: slepí budú vidieť, chromí chodiť a väzni budú prepustení zo žalára. Aký prísľub!

Posolstvo evanjelia vie byť občas aj výkričníkom či otáznikom, nielen troma bodkami, za ktorými sa pousmejem a pomyslím, že som v Božích očiach vzácny, hoci v tých mojich vyzerám ako trhan a modloslužobník.

Keď Štefan Hríb obhajoval biskupa Haľka, ktorého vyštvali z festivalu Pohoda, zamyslel sa aj nad tým, či je ešte festival Pohoda tolerantný voči kresťanom. Podľa neho je, podľa mňa... no neviem, keďže som tam nikdy nebol. Premýšľal som všľak, čo tým myslí.

"Ty buď blížny!" povedal, hoci sa znalec zákona pýta: "Kto je môj blížny!"

Koľko ohňa by zniesla naša zem, ak by sme sa správali ako apoštoli, vždy, keď niekto nepríjme Ježiša? Lebo ho nevpustili do dediny. Lebo ho nepohostili, nevypočuli a odmietli. Lebo o jeho reči a poučenia, zázraky a uzdravenia nemali záujem. A tak sa Jakub a Ján pozrú na svojho učiteľa a pýtajú sa: "Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z...

Viniť Boha je jednoduché. Za veci, ktoré sa stali nám či ľuďom okolo nás. Je to také ľahké, ba niekedy až žiadúce, pri pohľade na mnohé rany, jazvy, nedorozumenia a podvody, ktoré nám život dennodenne prináša. Obviňovať Boha možno kedykoľvek a môže to robiť hocikto, zvlášť, ak sme dosiaľ nepochopili a ešte neobjavili, kým Ježiš naozaj je.

Boh pozná každú našu túžbu a nech už je tá akákoľvek, vždy sa ju snaží pretransformovať tak, aby nás viedla k nemu a potom za ním až tam, na večnosť.

Možno sme podcenili niečo, čo Ježiš považoval za výsostne dôležité: Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

Máj 21

Nemilujem

Ako smutne znie z Ježišových úst veta: "Keby ste ma milovali..."

Ježiš hovorí: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." Znie to tak, ako keby nebolo prirodzené, aby sa ľudia navzájom milovali. Ako keby sa Ježiš po tridsiatich rokoch života medzi ľuďmi rozhliadol okolo seba, smutne pokýval hlavou a povedal: "Nie, ľudia, jeden druhého, naozaj v láske nemajú!"

Keď sa farizeji opýtajú Ježiša priamo, či je naozaj Boží Syn, odpovedá im podobenstvom o ovciach, v ktorom tí, ktorí počúvajú jeho hlas a idú za ním, rozumejú, kým Ježiš naozaj je. A keďže farizeji vytušia, že oni do tejto skupiny nepatria, chystajú sa zodvihnúť skaly a kameňovať ho.

Áno, aj zrada patrí do života človeka. Proste sa stáva, vedome i nevedomky a zväčša len z dvoch dôvodov: aby sme ochránili seba alebo aby sme pre seba niečo získali. Zrada je vždy prejavom nášho sebectva.

Ježiš prichádza medzi svojich apoštolov, ktorí sú natoľko vystrašení, že sa skrývajú za zatvorenými dverami. Chápem, že posledné dni boli pre nich ťažké.

Chcieť rozumieť všetkému, čo Ježiš robí v našom živote a žiť iba v súlade s Božou vôľou je síce pekná predstava, vždy to však bude iba zbožné želanie, nieč viac. Chyby nás neminú, ani pády, zlyhania či zranenia, ktoré sa dotknú nás i tie, ktorými sa my dotkneme najbližších. Sme príliš ľudskí, aby sme boli dokonale pripútaní k...

Možno to bol iba sen, možno minulosť, možno budúcnosť. Záleží na tom?

Láska Boha je v službe, nie v príkazoch a zákazoch.

Kto by netúžil zažívať vo svojom živote dobré konce. Prinášajú úľavu, spokojnosť a niektoré aj pocit z dobre vykonanej práce. Dobré konce sú ako dvere, za ktorými je lepšia budúcnosť, lepší svet. A predsa, koľko je takých dobrých koncov, ktoré sa neskôr ukážu ako bezvýznamné. Koľko takých zažijeme počas svojho života? A čo ak je iba jeden dobrý...

Určite sa mi už stalo, že mi niekto povedal: "Ty si taký farizej!"

"Vy, katolíci, ste takí smutní," povedal mi raz ktosi, ako keby sme sa naozaj nevedeli tešiť zo života. Hriech tu, hriech tam. Ako keby tí, ktorí hriech vo svojom živote ignorujú, mali radostnejšie tváre a spokojnejšie životy.

Nie je celkom rozumné myslieť si o sebe, že som už taký dobrý, že aj nebo nado mnou tají dych. Takým Ježiš povedal: "Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva..."

V príbehu o Ježišovi na púšti sa deje niečo neuveriteľné: diabol hovorí s Bohom. Možno ešte neuveriteľnejšie sa nám môže zdať, že by diabol mohol hovoriť aj s človekom. Čo s človekom, so mnou!