Posolstvo evanjelia vie byť občas aj výkričníkom či otáznikom, nielen troma bodkami, za ktorými sa pousmejem a pomyslím, že som v Božích očiach vzácny, hoci v tých mojich vyzerám ako trhan a modloslužobník.

Keď Štefan Hríb obhajoval biskupa Haľka, ktorého vyštvali z festivalu Pohoda, zamyslel sa aj nad tým, či je ešte festival Pohoda tolerantný voči kresťanom. Podľa neho je, podľa mňa... no neviem, keďže som tam nikdy nebol. Premýšľal som všľak, čo tým myslí.

"Ty buď blížny!" povedal, hoci sa znalec zákona pýta: "Kto je môj blížny!"

Koľko ohňa by zniesla naša zem, ak by sme sa správali ako apoštoli, vždy, keď niekto nepríjme Ježiša? Lebo ho nevpustili do dediny. Lebo ho nepohostili, nevypočuli a odmietli. Lebo o jeho reči a poučenia, zázraky a uzdravenia nemali záujem. A tak sa Jakub a Ján pozrú na svojho učiteľa a pýtajú sa: "Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z...

Viniť Boha je jednoduché. Za veci, ktoré sa stali nám či ľuďom okolo nás. Je to také ľahké, ba niekedy až žiadúce, pri pohľade na mnohé rany, jazvy, nedorozumenia a podvody, ktoré nám život dennodenne prináša. Obviňovať Boha možno kedykoľvek a môže to robiť hocikto, zvlášť, ak sme dosiaľ nepochopili a ešte neobjavili, kým Ježiš naozaj je.

Boh pozná každú našu túžbu a nech už je tá akákoľvek, vždy sa ju snaží pretransformovať tak, aby nás viedla k nemu a potom za ním až tam, na večnosť.

Možno sme podcenili niečo, čo Ježiš považoval za výsostne dôležité: Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

Máj 21

Nemilujem

Ako smutne znie z Ježišových úst veta: "Keby ste ma milovali..."

Ježiš hovorí: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." Znie to tak, ako keby nebolo prirodzené, aby sa ľudia navzájom milovali. Ako keby sa Ježiš po tridsiatich rokoch života medzi ľuďmi rozhliadol okolo seba, smutne pokýval hlavou a povedal: "Nie, ľudia, jeden druhého, naozaj v láske nemajú!"

Keď sa farizeji opýtajú Ježiša priamo, či je naozaj Boží Syn, odpovedá im podobenstvom o ovciach, v ktorom tí, ktorí počúvajú jeho hlas a idú za ním, rozumejú, kým Ježiš naozaj je. A keďže farizeji vytušia, že oni do tejto skupiny nepatria, chystajú sa zodvihnúť skaly a kameňovať ho.

Áno, aj zrada patrí do života človeka. Proste sa stáva, vedome i nevedomky a zväčša len z dvoch dôvodov: aby sme ochránili seba alebo aby sme pre seba niečo získali. Zrada je vždy prejavom nášho sebectva.

Ježiš prichádza medzi svojich apoštolov, ktorí sú natoľko vystrašení, že sa skrývajú za zatvorenými dverami. Chápem, že posledné dni boli pre nich ťažké.

Chcieť rozumieť všetkému, čo Ježiš robí v našom živote a žiť iba v súlade s Božou vôľou je síce pekná predstava, vždy to však bude iba zbožné želanie, nieč viac. Chyby nás neminú, ani pády, zlyhania či zranenia, ktoré sa dotknú nás i tie, ktorými sa my dotkneme najbližších. Sme príliš ľudskí, aby sme boli dokonale pripútaní k...

Možno to bol iba sen, možno minulosť, možno budúcnosť. Záleží na tom?

Láska Boha je v službe, nie v príkazoch a zákazoch.

Kto by netúžil zažívať vo svojom živote dobré konce. Prinášajú úľavu, spokojnosť a niektoré aj pocit z dobre vykonanej práce. Dobré konce sú ako dvere, za ktorými je lepšia budúcnosť, lepší svet. A predsa, koľko je takých dobrých koncov, ktoré sa neskôr ukážu ako bezvýznamné. Koľko takých zažijeme počas svojho života? A čo ak je iba jeden dobrý...

Určite sa mi už stalo, že mi niekto povedal: "Ty si taký farizej!"

"Vy, katolíci, ste takí smutní," povedal mi raz ktosi, ako keby sme sa naozaj nevedeli tešiť zo života. Hriech tu, hriech tam. Ako keby tí, ktorí hriech vo svojom živote ignorujú, mali radostnejšie tváre a spokojnejšie životy.

Nie je celkom rozumné myslieť si o sebe, že som už taký dobrý, že aj nebo nado mnou tají dych. Takým Ježiš povedal: "Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva..."

V príbehu o Ježišovi na púšti sa deje niečo neuveriteľné: diabol hovorí s Bohom. Možno ešte neuveriteľnejšie sa nám môže zdať, že by diabol mohol hovoriť aj s človekom. Čo s človekom, so mnou!

Ježiš stojí na brehu jazera. Z jednej strany sa na neho tlačí zástup, chce počuť Božie slovo. Z druhej strany je voda a na jej okraji rybári. Hoci sa namáhali celú noc, nechytili nič. Perú siete. A zdá sa, že Božie slovo počuť nechcú.

Muž s hlbokými očami pod bronzovým čelom otvára zvitok. Číta z proroka Izaiáša. O milostivom roku. O chromých, ktorí sa postavia na nohy. O slepých, ktorí uvidia. Muž dočíta, dvíha zrak a zatvára zvitok. Znova prehovorí:

Každé vianočné prázdniny sú plné rozprávok. Aj posledné také boli. A v nich udatní princovia a odvážni samotári hľadajú, cez vysoké hory a širokánske moria, neúnavne, ba až do vyčerpania, milovanú princeznú.

"Urobme si zlaté teľa!" povedal jeden katolík a ostatní ho hneď nasledovali, lebo tá myšlienka patrí všetkým ľuďom... všetkým katolíkom.

Možno za to môže moja pýcha. Možno nevedomosť. A možno iba túžba po dokonalosti, ktorej už podľahli mnohí pri pohľade na Boha v koži človeka.

Slnko padlo za hory, keď som urobil poslednú fotku a zložil statív. Kľakol som si uprostred turistického chodníka a zložil batoh z ramien. Otvoril som ho a strčil fotoaparát do vnútra. Statív som upevnil z vonkajšej strany a chystal som sa vstať.