"Čo robia takí farári po večeroch?" opýtala sa ma pani v stredných rokoch.

Čítal som raz príbeh o židovskom chlapcovi, ktorý prežil vojnu vďaka Ježišovi. Patril do skupinky židov, ktorých vystrieľali nacisti. Telá hodili do masového hrobu a jamu zasypali. Medzi obeťami bol aj dvanásťročný chlapec, ktorý ešte žil. Vyhrabal sa z plytkej hliny a rozbehol sa do blízkej dediny. Obchádzal okolie a hľadal úkryt v domoch.

Rozprávky vždy mali a vždy budú mať nezastupiteľné miesto v mojom raste. Ako vtedy v detstve, tak aj dnes v dospelosti. Vždy, keď vyschne studňa. Vždy, keď je príliš veľa tmy. Vždy, keď je nedostatok človeka. Lebo príbehy o nádeji potrebujeme v každom čase. A zvlášť tie o premene, lebo tá je hlboko zakorenená v našom vnútri od počiatku.

Ujasníme si najskôr zopár dôležitých faktov o mne:

Ježiš sa vracia domov a v sobotu spolu so svojimi učeníkmi vchádza do synagógy, aby sa prihovoril svojim rodákom. Sedí tam Šimon, s ktorým sa Ježiš ako chlapec naháňal po uliciach a záhradách v Nazarete. Tiež Marta, ktorej opravil zlomený stolík. Matúš, ktorý bol najlepším priateľom jeho otca Jozefa. A mnohí ďalší, ktorí s Ježišom rástli a žili s...

Vidím prichádzať otca. Volá sa Jairus. Má ustarostenú tvár a oči plné sĺz. Hľadá Ježiša. Očami preskakuje po dave, kým ho nezbadá. Náhlivo sa k nemu rozbehne a pred všetkými padá na kolená. A čo, že ho poznajú ako predstaveného synagógy? A čo, že neraz bol svedkom, ako farizeji zo synagógy obviňovali Ježiša z kacírstva a čarodejníctva? A čo, že...

Nikdy som nebol v loďke, ktorá by sa potápala v búrke uprostred jazera, avšak zažil som bezmocnosť a tak si viem predstaviť ten nepokoj, úzkosť i strach, ktoré museli prežívať apoštoli, keď sa na nich z neba zniesla víchrica a blesky. Vlny hádžu loďkou z jednej strany na druhú. Vody sa valia apoštolom na nohy. Tma, zima a vietor.

Pred kostolom zastalo auto. Zozadu z neho vystúpilo dievčatko s detskou modlitebnou knižkou v ruke. Zastalo pri predných dverách. Mama stiahla okno a pobozkala svoje dieťa na pery. Vymenili si úsmevy a kým dieťa kráčalo k bráne kostola, matka vytiahla okienko a oprela sa o opierku sedadla.

Snívalo sa mi o malom kostolíku, ktorý ak by sa naplnil do posledného miesta, nevošlo by sa doň viac ako dvadsať ľudí. Stál som za oltárom a civel na prázdne lavice. Nikde nikto. Len ja a moje modlitby.

Vysvetliť deťom, že dotýkať sa horúcej panvice na sporáku nie je dobré sa dá jednoducho. Môže to páliť. A niektorí s tým máme aj skúsenosť.

Večer, keď boli učeníci zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Pilát, stal si doprostred a povedal im: "Pokoj vám!"

Barabáš ju mal. Krv mužov a žien, ktorí sa mu priplietli do cesty, keď chcel vzburou a povstaním oslobodiť Izrael od nadvlády Ríma. Možno si vravel, že to boli obete vojny. A možno iba cena za slobodu, za ktorú bol rozhodnutý bojovať aj cez mŕtvoly.

Občas sú noci, ktoré bývajú dlhšie než dni.

Ľud putujúci na púšti ochorie. Mojžiš urobí medeného hada a povie: "Každý, kto sa naň pozrie, uzdravie!"

Nechcel som počúvať cudzí rozhovor, ale keď stojíte v rade s nákupným košíkom, proste neodídete alebo si nezakryjete uši, aby ste nepočuli.

"Prosím ťa, nikomu o tom nehovor..." Aká zázračná veta...

Predstavujem si toho muža, ako sedí pred tmavou jaskyňou. Do očí a tváre mu svieti pálivé slnko. Díva sa do dlaní ako do zrkadla. Uprostred nich mu leží zakrvavený nos - jeho nos, skutočný a ešte horúci.

Kráčajte. Krok za krokom ako dieťa, ktoré sa prvýkrát postaví na nohy a žasne nad tým, z akej výšky sa zrazu díva na okolitý svet. Kráčajte ako batoľatá, možno aj ťarbavo a neskúsene, aj s pádmi a plačom, avšak kráčajte, lebo k cieľu sa dá dostať iba po ceste, nijako ináč.

Ján stojí na brehu a kuká na Ježiša ako odchádza. Možno má v očiach slzy ľútosti a v srdci túžbu nasledovať ho. Díva sa na toho, ktorého túžili vidieť generácie pred ním a na ktorého budú spomínať generácie po ňom. Na nikoho v histórií zeme sa nedívalo toľko ľudských očí ako na Ježiša: s túžbou, s prosbou, s volaním. Včera. Dnes. A zajtra zas. ...

Nie žeby som nemal Vianoce rád, ale priznávam, teším sa, že sú za nami.

Hoci žijeme v prítomnosti, beztak máme plnú hlavu spomienok.

Chodil som do školy. Aj na fyziku. A mal som ju rád. Možno práve preto som nerozumel, ako môžu byť tmy mocnejšie, než je svetlo. Vari svetlo neničí tmu? Definitívne? Tak prečo potom Ján napísal, že svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali (Jn1,5)?

Niet konca-kraja. Používame to často. Keď niečo trvá dlhšie než sme chceli. Alebo tak dlho, že nám to vzalo sily, náš čas, a možno niekedy aj chuť ísť po dobre vychodených chodníkoch.

Nie je možné nestretnúť človeka. Svet je preľudnený, denno-denne na seba narážame, počúvame rôzne hlasy, pozorujeme rôzne príbehy, počúvame rôzne učenia.

Niekedy je jedno slovo viac ako celý príbeh. Niekedy je v jednom slove všetko, čo sa od nás očakáva, aby sme raz vo večnosti mohli povedať, že naša životná cesta došla do zdarného konca.

Pouličné lampy sa rozsvietili skôr, než by nebo nad domami zatiahlo svoju čiernu oponu. Zastal som pri jednej z nich a zadíval som sa k oblakom, ktoré sa v oranžovom svetle lampy obliekli do fialových šiat.

Spomalil som, zapol výstražné svetlá a zapojil som sa do kolóny áut. Keďže som sa ale neponáhľal, vôbec, ale vôbec mi to nevadilo. A kým sme sa slimačím krokom posúvali dopredu, v duchu som si pohmkával melódiu, čo pred chvíľou znela z rádia. Takú, ktorá aj keď sa nepáči, predsa ostáva.

Prváčika bolí zub. Už to budú týždne. A tak ho rodičia vezmú k zubárovi. Muž v bielom plášti pozrie do jeho úst, zakrúti hlavou a povie chlapčekovi: "Neboj sa!"

Koľko času zo dňa mi berie mobil alebo počítač?

Boh pozýva na svoju svadobnú hostinu všetkých.