04.

"Poviem ti môj príbeh, ak chceš," ozval sa jemnulinký hlások.

Zadívala som sa na sovu. Možno sa už zobudila. Vypočujem si ju, prečo nie.

"O sove?" vyzvedala som sa, hoc som vedela, že sova môže rozprávať iba o sove, tak ako zajac rozprával o zajkovi a jež o ježkovi.

"Nie," pošepol hlások, "o kráľovnej všetkých kvetov..."

O kvetoch? Žeby sa so mnou nerozprávala sova? Ale ak chce niekto povedať príbeh o kvetoch, tak sa práve teraz rozprávam s jedným z nich... zhíkla som. Aj kvety rozprávajú. Nielen zvieratká, ale aj kvety.

Zadívala som sa do trávy a hľadala som, komu patrí ten jemný hlások. Púpava? Žeby? Jej žltá hlavička svietila v zelenej tráve pri lavičke ako hviezda na oblohe.

"Ty?" sklonila som sa k žltému kvetu.

"Ja," povedala hanblivo, "kvietok, ktorý je v každej záhrade, na každej lúke, ba aj pri cestách, či na hnojiskách..."

"Ty? A kráľovná všetkých kvetov?"

"Chceš počuť môj príbeh?" nenechala sa púpava uraziť.

"Chcem," súhlasila som a posadila som sa na lavičku.

"Tak počúvaj...," povedala púpava spevavo a začala rozprávať.

Moje mladšie sestry a dnešné deti si už na to nepamätajú, ale keďže ja som najstaršia z nášho rodu a pamäť mi slúži dobre, spomínam si na dávne časy, keď nás volali kvetmi života alebo zlatohlávky. Boli sme kráľovnami všetkých kvetov.

Bolo to pred viac ako tisíc rokmi. Bola som vtedy ešte veľmi mladá a na svete sme boli iba dve: ja a moja mladšia sestra. Kým ja som vyrástla na najvyššej hore severnej pologule, ona v tom najhlbšom údolí južných zemí. Volali nás zlatohlávky pre naše žlté hlavičky, čo sa z diaľky trblietali ako slniečko na belasej oblohe. Chodievali za nami ľudia zo všetkých zemí. Volali nás kvetmi života, keďže k nám prichádzali prosiť o radu do života.

Od rána do neskorého večera som počúvala ustaté a sklamané srdcia, ktoré sa mi chodili vyžalovať. Ako sa ťažko žije na svete. Aké je to, ak zomierajú deti a priatelia. Ako bolí hlad a smäd. Ako sa trpí v neodpustení. Počula som a videla každé utrpenie, aké len môže tento svet darovať človeku. Počúvala a potom láskala, utešovala a radila, aby som aspoň trošičku zmenšila smutný človečí údel tých, čo ku mne putovali aj niekoľko mesiacov.

Raz ma navštívil človek, ktorému iní vraveli prorok. Poklonil sa a požiadal ma, či by nás nemohlo byť viac.

"Ako viac?" opýtala som sa proroka nechápajúc, čo tým myslí.

"Ľudia musia k tebe niekedy putovať aj dlhé mesiace," vysvetľoval starec. "Ak by vás bolo viac, trebárs aj v každom meste, či dedine, nemuseli by za vami toľko putovať a istotne by ste vy, zlatohlávky, či kvety života, urobili viac dobrého, ako robíte doteraz!"

Zamyslela som sa. Prorok mal pravdu. Niekedy trvalo dlhé mesiace, kým sa ľudia ku mne dostali a aj dlhé týždne, kým vystáli v rade, čo ku mne viedol až spod kopca, na ktorom som čakala pútnikov.

"V každej dedine?" zamyslela som sa. "A čo keby sme boli v každej záhrade?"

"Neodvážil som sa dúfať v toľkú štedrosť," prorok sa mi uklonil, akoby som bola kráľovná. "Ale ak by každý človek a každá rodina mala svoju zlatohlávku, istotne by to ľuďom na zemi pomohlo."

"Je to dobrý nápad," súhlasila som s prorokom. "Aspoň si oddýchnem. To množstvo ľudí, čo ma denne navštevuje ma vyčerpáva, že sa už ani niekedy nedokážem sústrediť, ba ani ich poriadne počúvať."

"Vedel som, že si múdra, zlatohlávka," poďakoval sa prorok, znova sa uklonil až k zemi a stratil sa v dave ľudí, čo neustále vystupovali za mnou na kopec.

Večer, keď sa konečne zotmelo a pútnici, čo putovali na horu sa uložili k spánku, som sa myšlienkami spojila so svojou mladšou sestrou na južnej pologuli. Povedala som jej o prorokovi. Súhlasila hneď, aby sme naplnili zem, ba aj každú záhradu, aby nás ľudia mali doma. Ešte v tú noc sme rozosiali semená kvetov života do každej záhrady.

Nasledujúce ráno mala každá rodina na zemi vo svojej záhrade zlatohlávku. Nemuseli viac putovať dlhé mesiace po radu. Stačilo otvoriť dvere na verandu a prihovoriť sa nám rovno doma. Neprešiel ani týždeň a kopec, na ktorom som rástla od nepamäti, sa úplne vyprázdnil. Ľudia ma prestali navštevovať, veď už nemuseli. Bývala som veľmi vysoko a oni mali predsa zlatohlávky doma.

Ľudia sa spočiatku prenáramne tešili, že majú kvety života doma. Najskôr si k nám prichádzali posedieť do záhrady. Neskôr na nás už len kričali odo dverí na verande. Potom už len cez otvorené okná. A nakoniec na nás zabudli.

Tak si na nás zvykli, že nás časom začali míňať a prestali k nám chodiť po radu. Do roka ľudia zabudli aj na to, že sme kvety, ktoré rozprávajú. Zovšedneli sme. Stali sme sa jednou, obyčajnou kvetinou v ľudskom herbári, akých je tam na tisíce.

Dnes nás už nevolajú zlatohlávky, ba ani kvety života. Niekde nás dokonca nazvali burinou. Pre tisíc záhrad po celom svete sme sa stali kvetom, ktorý zavadzia, ktorého sa treba zbaviť. Striekajú nás kadejakými chemikáliami, aby sme viac ľuďom nerástli pri dome. Ľudia sa hnevajú, keď im rastieme v záhrade. Ako nás kedysi obdivovali, tak nás teraz nenávidia.

Znova ma navštívil prorok. Po dlhých rokoch, čo ubehli, ako sme sa stretli prvý krát. Poklonil sa mi. Mal slzy v očiach a triasli sa mu pery.

"Prepáč mi, zlatohlávka," povedal smutne.

"Dnes mi už tak nik nepovie," potešil ma starý muž. "Dnes mi hovoria: púpava!"

"Odpusť mi, to ja som na vine."

"Nie, starec!" nehnevala som sa na múdreho muža od ľudí, "ľudia sú na vine. Ak získajú to, po čom dlho túžili, skoro im to zovšednie a skoro si to prestanú vážiť. Ty za to nemôžeš."

Prorok sa mi opakovane ospravedlňoval, kým sa posledný krát neuklonil a potom odišiel. Ostala som sama.

A vtedy som si uvedomila hlbokú pravdu o človeku. Srdce človeka vždy hľadá, po čom by mohlo túžiť! Nevie žiť z toho, čo má. Iba z toho, po čom by mohlo túžiť.

Ak by srdce človeka aj všetko stratilo, tak nezomrie. Srdce človeka zomiera práve vtedy, ak už nemá po čom túžiť. Nie nadarmo sa hovorí: nádej, či túžba zomiera posledná...

Bolo mi jej ľúto. Čupla som si k púpave a jemnulinko som ju poláskala po žltej hlavičke. Chcela som aj niečo povedať. Niečo milé, ale nevedela som čo.

"Nie je to tvoja chyba," pošepla trasľavým hlasom púpava.

"Ale je," priznala som sa, "aj my máme doma plnú záhradu zlatohlávok a chodíme po nich, akoby to bola burina..."

Zlatohlávka zodvihla svoju hlávku a zadívala sa na mňa lesklými očami. Chvíľu mlčala, ale potom sa ma opýtala, či mám doma hračky. A či ich mám veľa.

"Bábiky," povedala som veselo, "tie mám najradšej..."

"A máš ich veľa?"

"Asi dvadsať...," povedala som hrdo.

"A hráš sa so všetkými?"

"Nie," vysvetľovala som jej, "najviac s tou, čo má modré šaty... tá sa mi páči najviac..."

"A ostatné?"

"Mám ich na poličke..."

"Na poličke?" pošepla. "A nie je im tam smutno?"

"Neviem," bránila som sa.

"Ale vieš," púpava sa nedala oklamať, "samozrejme, že im je smutno, keď sa s nimi nehráš... ale ako by si aj mohla, keď ich máš dvadsať..."

Nepovedala som nič. Cítila som sa previnilo.

"A chcela by si ďalšiu?" opýtala sa ma púpava.

Samozrejme, že chcela, len som to nepovedala. Mama mi sľúbila bábiku so zlatou korunkou a červenými šatami, čo sme naposledy videli v hračkárstve. Veľmi som ju chcela.

"Samozrejme, že chcela," pošepla púpava, "ale čo sa potom stane s tou, ktorú máš dnes najradšej? Kam ju dáš, princeznú s belasými šatami?"

"Neviem."

"Nevieš," zopakovala púpava smutne. "Na poličku, však?"

Pokrčila som ramenami, hoc som vedela, že naozaj skončí na poličke, ako všetky tie ostatné.

"Sú ako zlatohlávky," púpava sa vystrela a vztýčila svoju zlatú hlavu, "kým sú dve, tak sú vzácne, keď ich je už dvadsať, stávajú sa zbytočné."

Opäť som iba mlčala.

"Vždy budeš chcieť ďalšiu a novú, kým ich nebude päťdesiat," pokračovala púpava, "až kým nebudeš mať plnú policu smutných princezien..."

"Budem sa hrať so všetkými," pošepla som ticho.

"Budeš?" zažiarili púpave očká. "Naozaj?"

"Naozaj," sľúbila som.

"Tak to budeš mať plnú policu veselých princezien..."

"Budem," tešila som sa s púpavou.

"To je dobre," pošepla púpava a sklonila hlávku, "a teraz už choď, narodeninový deň ešte neskončil..."

Naposledy som poláskala púpavu po zlatých vlasoch a poslala som jej bozk z dlane. Usmiala sa.

Nezabudnem na ňu, pomyslela som si. A nezabudnem ani na svoje princezné. Budem si ich vážiť všetky. Budem sa o ne starať. A budem ich mať rada tak, akoby som mala iba jednu jedinú...