06.

Kráčala som cestičkou do kopca a snažila som si pripomenúť, čo som dnes všetko počula.

Ježko ma naučil, že nie je dobré, ak je niekto sám. Zajko, že máme jazyk, ktorý patrí dobrým slovám a nie škaredým. Púpava, že si máme vážiť všetko, čo máme viac než to, čo by sme mať chceli. A sova ma naučila, že je lepšie, ak nás spája radosť a smiech, než by nás mala spájať pomsta a nenávisť.

Musím si to všetko zapamätať, aby som o tom mohla povedať aj svojim kamarátom.

Práve som sa poškriabala za uchom, keď mi na ruke pristála lienka.

"Aká si pekná," potešila som sa jej.

"Ja viem," rozosmiala sa lienka.

Zastala som. Aj lienka rozpráva, hoc nie je v klietke, hoc v záhrade nebýva. To je čudné. Poprosím ju o príbeh? Chcela som síce počúvať slona alebo tigra, ale vari je lienka horšia ako oni.

"Raz, dva, tri, štyri," počítala som nahlas, "štvorbodková..."

"Zatiaľ," usmievala sa na mňa lienka a maličkými nožičkami ma šteklila na pokožke. "Chceš počuť príbeh o bodkách, čo nosím na krídlach?"

"Chcem," povedala som, "povieš mi ho, kým sa dostaneme na kopec, kde sú veľké africké šelmy, dobre?"

"Dobre," zatrepotala lienka krídlami a vzlietla do vzduchu. Posadila sa mi na rameno.

"Aby si lepšie počula," zaspievala lienka a začala rozprávať...

Poviem ti príbeh o jednej lienke mame.

Kým boli lienky ešte maličké, mama ich každý večer vyčkávala na okraji lesa, kým sa nevrátili všetky. Posledná lienka sa vrátila ešte pred zotmením. Posadila sa na peň a zložila najskôr jedny a potom druhé krídla. Mama ju pohladila a postavila k ostatným svojim deťom. Bolo ich sedem. Sedem maličkých lienok a jedna veľká lienka, ich mama.

Zoradila ich podľa veku. Každá musela ukázať krídla a bodky. Jedna mala dve, iná tri. Bola tam aj lienka, čo nemala žiadnu bodku. Posledná lienka, ktorá sa vrátila iba pred chvíľou ich mala až sedem. Vyzerala síce najviac unavená, ale aj najkrajšie.

Lienka mama pochválila všetky lienky, okrem tých, čo nemali žiadne bodky.

"Aj zajtra je deň, choďte spať, zajtra ich možno bude viac," pohladila každú lienku s rovnakou láskou a poslala ich do postieľky.

Ráno sa zobudili lienky bez bodiek. Vyšplhali sa na peň, kde už na ne čakala usmievavá mama.

"Deti moje najkrajšie, lietajte, potešujte, zabávajte, láskajte, rozveseľujte každého, koho cestou stretnete a večer sa mi vráťte živé, zdravé a bodkované," povedala im a sama vzlietla k nebu.

Lienky rozprestreli svoje červené krídla, z ktorých cez noc zázračne zmizli všetky bodky a odleteli každá iným smerom.

Večer ich mama čakala na pni. Prichádzali postupne. Najprv dvojbodková, za ňou šesťbodková, potom trojbodková, sedembodková, bezbodková, trojbodková a nakoniec deväťbodková. Mama si ich zoradila, skontrolovala bodky a popriala im dobrú noc.

Ráno ich opäť čakala na pni. Znova sa všetky lienky prebudili bez bodiek. Mama im popriala krásny deň, príjemné lietanie a povzbudila ich, aby nikdy nikoho neobleteli bez milého slova alebo úsmevu. Otvorila krídla a vzlietla k nebu. Malé lienky ju nasledovali.

Večer sa všetky vrátili na peň. Najskôr päťbodková, po nej bezbodková, dvojbodková, sedembodková, bezbodková, trojbodková a nakoniec jednobodková. Mama si ich zoradila podľa veku a kontrolovala krídla svojich detí. Vždy, keď jej nejaká lienka ukázala krídla, na ktorých nebola žiadna bodka, mama ju smutne pohladila a pošepla: "Zajtra tam istotne nejaká bude..."

Popriala im dobrú noc a každú osve pohladila po maličkej tváričke.

"Mami?" opýtala sa najmladšia lienka. "Ako to, že každý deň máme iný počet bodiek? Prečo niektoré moje sestry dnes nemajú žiadnu bodku? A prečo sa ráno budíme bez bodiek? A prečo nám neostávajú bodky navždy? A čo máme robiť, aby sme mali veľa bodiek? A koľko bodiek si mala najviac ty? A prečo..."

Vypytovanie by asi nemalo konca, ak by jej mama nepoložila krídlo na ústa.

"Všetko sa dozviete, všetko vám poviem, len počkajte do rána. Poletíte so mnou a ja vám ukážem, ako vznikajú bodky na vašich krídlach..."

Všetky lienky sa potešili a popriali mame dobrú noc.

Ráno čakali lienky mamu na pni skôr ako zvyčajne. Boli nedočkavé, keďže im sľúbila, že im prezradí tajomstvo bodiek. Pozdravila ich s úsmevom. Rozprestrela červené krídla a vzlietla. Malé lienky ju nasledovali. Pristáli v neďalekej záhrade, kde sa naháňali deti.

"Ukážem vám, ako kresliť bodky na krídla," povedala natešene, lebo si spomenula na svoju mamu, ako jej kedysi ukázala tajomstvo bodiek. "Vidíte tie poháre limonády na stole pod slnečníkom?"

"Vidím," pošepla nedočkavo najmladšia, mysliac si, že bodky sa kreslia z limonády.

"V jednom z pohárov pláva zrniečko prachu, pôjdeš tam a vytiahneš ho von."

Malá lienka neváhala, vzlietla do vzduchu a pristála na okraji pohára. Po sklenenej stene sa spustila až k hladine limonády a maličkými nožičkami uchytila nepatrné zrnko prachu, čo plávalo na hladine. Kým sa s ním vrátila k mame, na krídle sa jej objavila maličká čierna bodka. Malá lienka bola zrazu jednobodková.

"A teraz choď naspäť! Pusť zrniečko naspäť do limonády a vráť sa," kázala jej mama. Najmenšia lienka urobila, ako jej povedala. Preletela nad pohárom a pustila doň zrnko prachu. Obletela slnečník a vrátila sa k ostatným lienkam. Bodka na krídle jej zmizla. Znova bola bezbodková.

"Chápete?" opýtala sa ich mama.

Malé lienky zádumčivo prikyvovali, že nie. Mama sa pousmiala. Ani ona svoju mamu nepochopila na prvý raz.

"Vidíš to dievčatko, čo sedí na tráve v tieni pod stromom?" opýtala sa jednej z lienok. "Pôjdeš k nej a posadíš sa jej na ruku. Neboj sa, nič ti neurobí..."

Lienka natiahla krídla a hneď bola na ruke kučeravého dieťaťa. Dievčatko sa usmialo a ukazovákom sa dotklo maličkej lienky na ruke.

"Ako sa voláš? A odkiaľ si prišla? Budeš sa so mnou hrať?" pýtalo sa priateľsky dieťa novej kamarátky. Lienka mlčala, keďže ľudia jej reči nerozumejú. Rozprestrela krídla a preletela jej na druhú ruku.

"Aká si krásna," usmievalo sa dievčatko. "Á, práve ti narástla bodka!"

Lienka znova rozprestrela krídla, odrazila sa od detskej dlane a vrátila sa k mame.

"Mám bodku, mám bodku," tešila sa malá lienka.

"A vieš aj prečo?" opýtala sa jej mama.

"Neviem," povedala smutne lienka.

"Nevadí. Vráť sa teraz k tomu dieťaťu a začni ju štekliť na uchu. Uvidíme, čo sa stane. A neboj sa, to dieťa ti neublíži."

Lienka sa vrátila ku kučeravému dievčatku. Posadila sa jej na ucho a vzlietla. Posadila sa a vzlietla. Dievčatko sa nespokojne zahnalo s rukou. Šteklilo ju to.

"To si ty?" opýtalo sa dieťa nahlas, keď si všimlo, že ju otravuje lienka. "Myslela som, že sa budeme spolu hrať. Neštekli ma na uchu."

Lienka nepočúvla a opakovane ju šteklila raz na jedno a potom na druhé ucho. A bodka zmizla. Vrátila sa smutne k mame.

"Prečo sa mi bodka stratila?" opýtala sa jej.

"A ty to nevieš?"

"Ja viem," ozvala sa najstaršia lienka, "lebo robila zle!"

"Správne," potešila sa mama nad šikovnosťou svojej lienky. "Už rozumieš?"

"Keď urobíme niečo dobré, ako keď sme vybrali prach z limonády alebo potešili dievčatko, tak sa nám nakreslí nová bodka," vysvetľovala lienka dychtivo, že pochopila tajomstvo bodiek. "A keď urobíme niečo zlé, ako keď sme zašpinili limonádu zrnkom prachu alebo zlostili dievčatko, tak nám jedna bodka zmizne!"

"Šikovná!" pochválila ju veľká lienka.

"Takže večer máme toľko bodiek, o koľko viac sme urobili dobra oproti zlu počas celého dňa?!" opýtala sa najmenšia lienka.

"Presne tak. Koľko bodiek, o toľko viac dobra!" súhlasila mama.

"Aké jednoduché!" usmievala sa maličká lienka. "Teraz, keď už to vieme, nikdy sa nestane, aby bola niektorá z nás bezbodková!"

"Verím, že máš pravdu! Každá lienka by sa mala počas dňa usilovať o to, aby počas dňa urobila viac dobra ako zla! Každá lienka by mala mať bodky. Bezbodková lienka vyzerá smutne."

Maličké lienky pochopili. Pozreli sa na seba a svorne sa opýtali mamy, či už môžu ísť zberať ďalšie bodky.

"Len choďte," usmiala sa mama. "Večer sa stretneme na pni a už teraz sa teším, koľko bodiek prinesiete domov."

Lienky nečakali. Natiahli bezbodkové krídla a vydali sa kresliť bodky medzi ľudí.

"Takže preto štvorbodková," zvýskla som, len čo lienka dorozprávala príbeh. "A ja som si myslela, že tie bodky sú roky, aby sme vedeli, ako dlho ste už na svete..."

"Nie," usmievala sa lienka, "my na krídlach nosíme bodky, aby naša mama vedela, či sme boli dobré..."

"My nosíme žiacke knižky," rozosmiala som sa.

"Nie, nie," nesúhlasila lienka, "aj vy nosíte bodky, len ich nevidno..."

"Naozaj?"

"Naozaj," presviedčala ma lienka, "na srdiečku, na perách, v očiach..."

"Aha," tvárila som sa múdro, hoc som jej vôbec nerozumela.

"No keď vám žiaria oči," vysvetľovala, "keď sa usmievate a keď sa vám srdiečko raduje, to znamená, že máte na nich bodky za dobré skutky..."

"Aha," zopakovala som.

"Keď ste dobré, vidno vám to na tvári..." žmurkla na mňa lienka.

"A keď sme zlé..."

"Keď ste zlé," dokončila lienka, "tak máte zamračenú tvár, neusmievate sa a klopíte zrak, aby nik nezistil, že ste urobili čosi zlé..."

"Bodky na tvári..." zamyslela som sa.

"Oči, srdce a pery..." dodala lienka.

"Budem si to pamätať," povedala som rozhodne, "a tiež sa budem snažiť byť dobrá, aby som bola usmievavá a aby mi žiarili očká..."

"To je super," zaspievala lienka a roztiahla krídla. "Pozri, ja už mám teraz bodiek päť..."

"Vidím," tešila som sa s ňou, "to preto, že si ma potešila a že si tak urobila niečo dobré, však?"

"Šikovné dievčatko," pochválila ma lienka a vzlietla. Preletela mi nad nosom a zrazu bola preč.

Usmievala som sa. Veď som videla zázrak. Ako sa zo štvorbodkovej lienky stala päťbodková. Babka mala pravdu, keď sľubovala, že dnes zažijem zázračný deň.

Ďakujem, babička, pomyslela som si a kráčala som ku klietkam, kde bývajú africké šelmy.