07.

22.11.2019

"Kamže, kamže, dievčatko, brum brum?" oslovil ma po ceste do kopca medvedík spoza klietky.

Zastala som a pozorne som si ho obzrela. Nebol taký veľký, akého som si ho predstavovala, keď sme si o ňom rozprávali v škole.

Ja sa dnes k africkým šelmám asi nedostanem, pomyslela som si. Priblížila som sa ku klietke a slušne som sa pozdravila. Medvedík sa usmial a posadil sa na zadok. Poškrabal sa najskôr na brušku a potom hneď aj medzi ušami.

"Dnes mám narodeniny," pochválil sa medvedík.

"Ja viem," priblížila som sa až ku klietke, "všetci dnes máte..."

"Ty sa ma nebojíš?"

"Nie," povedala som hrdo, "vyzeráš kamarátsky..."

"Vari ťa v škole neučili, aké je nebezpečné stretnúť medveďa?"

"Učili," strčila som ruku do klietky a pohladila som ho po ňufáku, "ale tam nám rozprávali iba o medveďoch, čo nevedia rozprávať. A keďže ty vieš, tak si myslím, že nebudeš nebezpečný..."

"Dnes mám narodeniny," pochválil sa medvedík zas.

"A preto mi povieš príbeh, však?"

"Chceš?"

"Len čo sa posadím," sadla som si do trávy pred klietkou a medvedík začal rozprávať.


Príbeh je o malom medvedíkovi Jurkovi, ktorý sa vždy hrával v okolí brlohu a vyčkával, kedy mu okolo uší preletí lesná včielka. Vedel, že ak ju bude naháňať, tak ho nakoniec privedie k stromu, kde majú včielky úľ a kde je veľmi veľa medu. Jurko med miloval, ale aj tak sa snažil včielkam neublížiť. Tie sa naňho zavše hnevali, ale on si vzal iba trošičku, aby im nenarobil veľa škody. Občas ho pichli do labky, alebo na ňufák, ale keď už mal jazyk ponorený do medu, až tak veľmi ho to nebolelo. Namočil labku do studenej bystriny, čo tiekla lesom a bolo po bolesti.

Aj dnes ráno vyčkával. Behal pomedzi stromy a vysoké papradie, kým mu kolo nosa nepreletela maličká včielka. Ihneď spozornel a začal ju prenasledovať. Musel dávať pozor, aby ju v hustom lese nestratil. Utekal cez pováľané stromy, veľké skaly, pomedzi vysokánske duby a husté kríky. Kde-tu sa v lese ukázali tenučké slnečné lúče, čo sa cez listy vysokánskych stromov dotýkali machu na zemi.

Medveď Jurko naháňal usilovnú včielku viac ako hodinu, keď mu zrazu zmizla v húštine kríkov. Zavrčal a nahnevane buchol prednou labkou o zem.

"Ušla mi!" hneval sa sám na seba. "Škoda, už sa mi zbiehali slinky!"

Otočil sa, že sa vráti, keď si uvedomil, že nevie, kde je. Zatúlal sa ďaleko od domova, ktorý všetky zvieratá v lese volali Bralo. Ako sa teraz dostane späť? Ako nájde domov, keď ani netuší, kam ho tá lesná včielka zaviedla?

"Nič to, pôjdem rovno a možno stretnem niekoho, kto mi poradí, ako sa dostať domov," pomyslel si medvedík a vykročil cez husté papradie medzi vysoké borovice na cestu domov.

Les bol hustý a tmavý. Ani netušil, kde je. V tejto časti lesa ešte nikdy nebol. Musel byť od brlohu ďaleko. Obzeral sa na všetky strany, či náhodou nezbadá niečo, čo by mu pomohlo nájsť cestu späť alebo niekoho, čo by mu poradil, kadiaľ má ísť. Zablúdil.

Zrazu sa pred ním zjavila ryšavá líška. Malý medvedík sa potešil, tá mu možno poradí.

"Líška, prosím ťa," prekvapil ju príjemným, no smutným hlasom medvedík. "Stratil som sa, nevieš mi poradiť, ako nájdem cestu na Bralo?"

Líška otvorila ryšavú papuľku, prestrašene zjojčala a utekala ozlomkrky do húštiny.

"Líška, líštička, prosím," kričal za ňou stratený medvedík, lenže ona už bola ďaleko. "Asi som ju vystrašil. Mal som ju asi najskôr pozdraviť."

Jurko sa posadil pod vysokánsky dub. Cez hráškovo zelené lístie pretekali zlaté slnečné lúče. Les bol smutný a tichý. Nikde živej duše. Ako veľmi potreboval pomôcť. Stretnúť niekoho, kto by mu ukázal cestu domov.

Postavil sa na štyri labky a pustil sa z hrebeňa južnou stranou do doliny. Predieral sa cez kríky, preskakoval mraveniská a padnuté stromy, na ktorých sa vyhrieval tmavozelený mach. Za vysokou skalou zbadal vlka, ako sa vyvaľuje na podvečernom slniečku. Skoro od radosti zvýskol, keď ho uvidel. Je zachránený, potešil sa. Rozbehol sa k nemu s hrmotom, akoby padala lavína.

"Pekné popoludnie, vĺčko," kričal na neho medvedík, preskakujúc lístím zakryté balvany už z ďaleka. "Ty tieto lesy poznáš lepšie ako ja. Však mi pomôžeš a ukážeš mi cestu domov?"

Vlk sa vystrašene strhol. Hnedé okále mu skoro vyskočili z jamiek. Krátko zavil, aby na medveďa upozornil svojich priateľov a rozbehol sa dolu svahom ako splašený zajac.

Darmo za ním medvedík volal, že je priateľ, že mu neprišiel ublížiť, že iba potrebuje poradiť. Vlk ho nepočúval a ozlomkrky utekal čo najďalej od medveďa.

"Prečo sa ma všetci boja?" posadil sa Jurko do lístia na zemi. "Kto mi pomôže, keď všetci predo mnou utekajú?"

Nemôžem tu sedieť pridlho, uvedomil si. O chvíľu je tma. A tak sa nešťastne stratený Jurko pustil dolu kopcom až k lúke uprostred lesa. Na jej okraji sedel zajac a čistil si zablatenú labku.

"Zajačik, priateľ môj," oslovil ho sladko medvedík. "Neutekaj, prosím, len mi povedz, kde nájdem cestičku, čo vedie na Bralo?"

Zajac vystrel uši, napol chrbát a zadnými labkami sa splašene odrazil od zeme.

"Neutekaj, ja ti neublížim," reval za ním stratený medvedík, ale zajac neposlúchal. Utekal, čo mu sily stačili, kým sa nestratil vo vysokej tráve na lúke.

Jurko sa rozplakal a zvalil sa na okraj čistinky. Takto sa domov nikdy nedostane. Takto ostane stratený a mama si bude robiť starosti.

Pri uchu mu pristala svätojánska muška.

"Prečo plačeš?" opýtala sa ho chlácholiac.

"Lebo som sa stratil a neviem nájsť cestu domov!" fňukal malý medvedík.

"A kde bývaš?"

"Na brale."

"Na brale? Ale veď tam bývajú medvede?!" začudovala sa svätojánska muška.

"Veď ja som medveď!"

Svätojánska muška prestrašene vyletela nad medveďa a posadila sa na lopúch, ktorý bol asi tri metre od neho.

"Ty si medveď?" opýtala sa farebná muška.

"Hej. Všetci sa ma boja a nikto mi nechce povedať, ako nájdem cestu domov."

"Ja som ešte nikdy medveďa nevidela. Narodila som sa iba pred týždňom, ale mama mi povedala, že ak nejakého stretnem, že mám od neho letieť čo najďalej."

"Ale prečo?" neveril svojim ušiam už dosť zronený medvedík.

"Vraj ste nebezpečný! Zvieratká tak hovoria."

"Ja? A nebezpečný?" rozosmial sa cez slzy medvedík, "ja by som nikdy nikomu neublížil, nevidíš, aký som prestrašený? Ja sa iba chcem vrátiť k mame."

Svätojánska muška opäť vzlietla a posadila sa na medveďa.

"Prečo potom vravia, že ste zlí?!" opýtala sa muška.

"Možno preto, že nás nepoznajú..."

"Hlúpe predsudky!" povedala svätojánska muška nahnevane.

"Predsudky?! A to je čo?" nerozumel jej medvedík. Slzy na chlpatej tváre mu už obschli.

"To je keď si niekto o tebe myslí niečo zlé, hoci ťa nikdy nestretol a nikdy sa s tebou nerozprával. A to len preto, že niekto o tebe povedal, že si zlý. No a potom si všetci myslia, že si zlý!"

"Ale prečo, veď som nikomu nič neurobil?" bránil sa medvedík.

"Ja neviem. Všetky zvieratká tak robia. Asi sme hlúpe!" zatrepotala muška farebnými krídlami a vzlietla mu pred ňufák. "Zavediem ťa domov? Bralo nie je ďaleko."

"Čože?" potešil sa Jurko. "Ty vieš, kde bývam?"

"Jasné, že viem," smiala sa muška. "Tak ideme?"

"Poďme," potešil sa medvedík, hoc stále nerozumel, prečo by mal o ňom niekto, kto ho nikdy nestretol, hovoriť zlé veci. Aké hlúpe.

Svätojánska muška letela pred ním a malý medveď sa predieral pomedzi vysokánske duby a buky hore kopcom. Netrvalo to dlho a pred medvedími očami sa zjavilo Bralo - medvedíkov domov.

"Tak a si doma," usmiala sa muška na medveďa.

"Ďakujem ti, ďakujem," usmieval sa na svoju záchrankyňu medvedík. "Bez teba by som sa domov asi nevrátil. "

"Nemáš zač. Rada ti pomôžem aj nabudúce, veď ja nemám žiadne predsudky," rozosmiala sa muška a stratila sa v lese za ním.

Len čo sa Jurko vrátil domov, mama ho pozdravila, akoby ani nebol stratený. Ani jeho súrodenci si nevšimli, že bol dlho preč. A možno ani dlho nebol. Ktohovie?

Spomenul si na mušku a na predsudky. Opýta sa ešte mamy - tá mu bude istotne vedieť lepšie vysvetliť, čo to vlastne je. Ale už teraz vedel, že on ich nikdy nechce mať. Nebude sa predsa hnevať na niekoho, koho nikdy nevidel. Ani o ňom škaredo rozprávať. Veď to je hlúpe.


"Ty si Jurko, však?" opýtala som sa medveďa, keď dorozprával.

"Bol som vtedy ešte maličký," priznal sa medveď, "potom som ale ochorel a ľudia ma našli v lese. Priniesli ma sem a tu mi pomohli..."

"A tu už sa ťa nik nebojí..."

"Tu nie," usmial sa medvedík, "veď som v klietke. Deti sa so mnou fotia a dospelí napínajú svaly, lebo vedia, že spoza mreží im neublížim..."

"Predsudky," pošepla som.

"Aj ty ich mávaš?" opýtal sa ma medvedík.

"Asi áno," priznala som sa, "mám teraz kamarátku, o ktorej som si niekedy myslela, že je protivná. No keď sme sa neskôr skamarátili, zistila som, že je veľmi milá a mám ju veľmi rada..."

"Tak vidíš, brum, brum," medveď sa opäť škrabal na bruchu, "nepáčila sa ti, lebo si ju nepoznala... teraz ju poznáš a nevymenila by si ju za nikoho na svete... hlúpe predsudky..."

"Nevymenila," súhlasila som s medveďom.

"To je dobre," prevalil sa medveď na brucho a vyštveral sa nemotorne na nohy, "ja sa idem schovať do tieňa, začína byť poriadne horúco..."

"Aj ja už pôjdem," pozrela som sa smerom k oblohe. Slnko bolo priamo nad mojou hlavou.

"Bude už poludnie," pomyslela som si. Musím sa už vrátiť k babičke.

"Dávaj na seba pozor, brum, brum," rozlúčil sa so mnou medvedík.

"Aj ty," popriala som mu to isté.

Vyskočila som na nohy a očistila som si dlaňami sukňu.

Mala by som sa už vrátiť. Ale ježko sľúbil, že sa o babku postará, spomenula som si. Obzrela som si cestičku, čo viedla k africkým šelmám. Chcela by som vidieť ešte leva. Naozaj. Babka sa nebude strachovať. Ježko jej určite povie, že som v poriadku a že si iba užívam zázračný deň v Zoo.