09.

Zastala som na križovatke. Cestička vpravo viedla k slonom. Cestička do ľava k tučniakom. Chvíľu som premýšľala, koho by som chcela počuť rozprávať viac. Slona som už videla. Tučniaka nikdy. A tak bolo rozhodnuté.

Skoro som zvýskla, keď som videla bazén, do ktorého skákali tučniaci. Obrovský ako celá naša záhrada. Rozbehla som sa a oprela som sa ohradu, za ktorou sa šantili ako veľké lastovičky.

"Ešte, ešte," kričala som a oni sa predvádzali ako v cirkuse.

Ani som si nevšimla, kedy sa ku mne priblížil starý tučniak. Slušne ma pozdravil a ja som mu slušne odzdravila.

"Volám sa Hugo," predstavil sa mi.

"Ja som Adelka," predstavila som sa mu tiež.

Chvíľu si ma obzeral a potom povedal, že ma rád deti, ktoré sú slušne vychované. Možno som sa aj zapýrila.

"Ďakujem, ujo Hugo," povedala som mu vďačne.

"Poviem ti príbeh, dobre?"

"Budem rada," súhlasila som.

Stalo sa raz na južnom póle. A predpokladám, že sa tak stáva každý rok až do dnešných dní.

Na okraji veľkej ľadovej kryhy, sa tlačilo niekoľko desiatok tučniakov. Chystal sa veľký pretek detí, na konci ktorého najstarší tučniak veľkej rodiny vyhlási detského kráľa zimy.

Tučniaky si už odnepamäti, aspoň tak tvrdia najstaršie spomedzi nich, volia v prvý zimný deň detského kráľa. Tučniak, ktorý získa výsadu, aby ho tak ostatné volali, nenosí potom ani korunu, nesedí na tróne, nemá sluhov, ani služobnice, nerozkazuje a nevyvyšuje sa, ba dokonca sa ani nepresťahuje do ľadového paláca. Nezíska nič, okrem mena "kráľ zimy" a spomienky na to, že ním raz bol. Súťaž, v ktorej sa mláďatá ponárajú do studenej vody oceánu a súperia v rýchlosti, obratnosti, trpezlivosti a šikovnosti, si vymysleli prastarí rodičia, aby tak mláďatá vychovávali, ako prežiť v nehostinných podmienkach zamrznutej krajiny.

Každé mladé malo za úlohu splniť tri úlohy. Najskôr uloviť v ľadovej vode dvadsať maličkých rybičiek. Potom preplávať k ľadovcu, čo bol od brehu vzdialený stopäťdesiat metrov, vrátiť sa, vybehnúť na neďaleký hrebienok ľadového kopca a spustiť sa na bruchu dolu až k miestu, odkiaľ vyštartovali.

Na okraj kryhy sa postavilo trinásť nedočkavých mláďat.

"Štart!" vykríkol dospelý tučniak, mláďatá skočili do vody a more sa zavrelo. Kým niektoré lovili po jednej, iné prinášali v zobáku aj dve, tri rybky naraz. Ak si niekto myslí, že im rybárčenie trvalo celé predpoludnie, tak to ešte nevidel, aké skvelé a obratné sú tučniaky vo vode.

Po chvíli už všetky plávali k ľadovcu, vyskočili naň, zamávali a vhupli naspäť do vody.

Najzábavnejšou časťou pretekov, ako každý rok, bol zaiste výstup na hrebienok a spustenie sa dole na bruchu. Kým platí, že vo vode sú mláďatá rýchlejšie ako ryby, na suchu by ich predbehol aj slimák. Nemotorne sa štverali po ľade na nízky kopček, kým rodičia ich zospodu povzbudzovali a náramne sa zabávali na tom, ako sa ich ratolesti šmýkajú dole skôr, než by vystúpili na vrchol.

Nakoniec sa to všetkým mláďatám podarilo. Bezpečne, no hlavne zdravé a bez zranení, sa došmýkali do cieľa. Víťazom sa stal tučniak Samko, ktorý len tesne, o zobáčik, prešiel cieľom skôr, než tučniak Vilko.

Kým všetci oslavovali a tešili sa z malého tučniaka, ktorého až do jari nikto nenazve ináč ako kráľ zimy, Vilko sa nahlas rozčuľoval, že víťaz podvádzal. Vraj nebol až na vrchole kopca.

"Podvodník," kričal na nového kráľa, "nevyšiel až na kopec a spustil sa skôr, než mal! Ja som mal vyhrať, nie on! Ja som kráľom zimy a nie tento klamár a šarlatán!"

Keď to začul najstarší tučniak, podišiel k porazenému a poklepal ho po pleci: "Bol si skvelý, ale Samko bol rýchlejší..."

"Podvádzal," hájil svoju pravdu malý tučniak, "klamár jeden!"

"Vilko!" okríkol ho starý tučniak. "Urážaš nielen Samka, ale aj nás, keď sa takto správaš! Rodičia ťa neučili, že sa máme k sebe správať slušne a navzájom si neubližovať?"

"Veď ja nikomu neubližujem!" bránil sa Vilko. "Len hovorím, že tamten je klamár a podvodník, a že sa stal kráľom zimy neprávom!"

"Si ešte mláďa, aby si rozumel, že najviac si ubližujeme ústami a jazykom!"

"Podvádzal," opakoval dookola sklamaný tučniak.

"Samko je kráľom zimy!" vysvetľoval mu láskavo. "A tieto preteky nie sú iba o tom, aby ste nám ukázali, akí ste rýchli a obratní, ale tiež ukázali, ako sa dokážete vysporiadať s prehrou. Tak prestaň fňukať a priznaj, že dnes bol niekto lepší od teba. Je zbabelé, ak niekto prehru využíva na to, aby jazykom ubližoval inému!"

Vilko zmĺkol. Samko, ktorý nepočul, ako ho Vilko obviňuje a ani netušil, o čom sa zhovárajú so starým tučniakom, pristúpil k porazenému.

"Bol si vynikajúci," priznal kráľ zimy, "tak ako som vyhral ja, mohol si rovnako vyhrať aj ty! Dnes som mal šťastie ja, nabudúce budeš mať ty!"

"Ďakujem," pošepol zahanbene Vilko. "Aj ty si bol skvelý, kráľ zimy!"

Starý tučniak sa iba usmial, akoby ani nepočul, čo Vilko vykrikoval, než k nim pristúpil víťaz pretekov. Tak to má byť. Tučniaci sa navzájom neurážajú. Tučniaci sa neohovárajú a neubližujú si jazykom. Tučniaci sú slušne vychovaní.

"A teraz vám poviem tajomstvo," oboch si ich pritisol k sebe, akoby to boli jeho vlastní synovia, "u nás tučniakov je kráľom zimy každý, kto sa správa k ostatným slušne a tento pretek je práve na to, aby ste sa to naučili..."

"A my sme sa to dnes naučili," povedal Vilko a objal Samka ako svojho najlepšieho priateľa.

Keď tučniak dorozprával, zahanbila som sa. Spomenula som si, ako som raz povedala babke, že ju nemám rada a že by som chcela inú, lepšiu babku. Hnevala som sa vtedy na ňu, lebo mi nechcela kúpiť zmrzlinu. Bolelo ma síce hrdlo a brala som aj lieky, ale trošička vanilkovej zmrzliny by mi neublížilo.

Povedala som o tom tučniakovi.

"Ale potom si sa jej ospravedlnila, však?" opýtal sa ma.

"Až neskôr," priznala som.

"To je dobre," pochválil ma tučniak, "vždy sa treba slušne ospravedlniť, aby babka vedela, že ťa to mrzí a že nechceš byť viac protivná..."

"Ja viem."

"Ak jej nepovieš, že ťa to mrzí, tak potom by si myslela, že ti na tom nezáleží a že ju nemáš rada..."

"Mám ju rada," povedala som nahlas a poviem to aj starkej, keď sa vrátim ku klietke s ježkom.

"Babky sa tešia, keď majú slušné vnúčatá, vieš?"

"Aj mamky a ockovia sa tešia," dodala som, aby vedel, že aj moji rodičia ma učia, aby som bola slušné dievčatko.

"Dobre," súhlasil tučniak. "Natiahol ku mne svoje maličké krídlo a zamával mi.

"Si dobrý, ujo tučniak," povedala som slušne.

"Kráľ zimy," usmial sa tučniak a skočil do vody.

Kráľ zimy. Každý, kto sa správa slušne a úctivo k druhým je kráľ, pomyslela som si. Ja budem kráľovná. Netreba mi meč, ktorým by som bojovala, stačí jazyk, ktorým nebudem druhým ubližovať.