10.

Oproti tučniakom bol pavilón vtáčikov. Už som dnes počula ježka i púpavu, leva i tučniaka, ale vtáčika ešte nie. Snáď tam na mňa nejaký čaká.

Starká ešte chvíľu počká. Možno sa ešte nezobudila. Slniečko nie je také silné, aby ju spálilo na tvári. Možno sa jej aj niečo pekné sníva. Nebudem ju predsa budiť. Rozosmiala som sa.

Vstúpila som do budovy a už na dverách som počula spev, ktorý sa ozýval z každého kúta obrovskej haly. Pomaličky som prechádzala popri sklenenej stene a hľadala som vtáčika, ktorý by ma zaujal na prvý pohľad.

Žltý, zelený, malý a hneď vedľa v klietke veľký. Míňala som klietku za klietkou, keď sa mi pohľad stretol s neveľkým vtáčikom belasej farby. Zatrepotal krídlami, akoby chcel zatlieskať a spustil sa ku mne dolu.

"Ahoj, ahoj," spieval tenučkým hláskom, ktorý mi pripomínal slávika.

"Ahoj, ahoj," potešila som sa mu.

"Ako sa ti tu páči?" hneď sa ma spytoval spevavo.

"Veľmi," usmievala som sa.

"Nenudíš sa?"

"Nie," spomenula som si, ako som si myslela, že to bude otravný deň, "dnešný deň je zázračný..."

"Naozaj zázračný," spieval belasý vtáčik, "večer sa zaň poďakujem."

"Aj ja," súhlasila som s ním.

"Robíš to často?"

"Čo?"

"No, že skôr než zaspíš," vysvetľoval mi vtáčik, "že sa poďakuješ za ďalší prežitý deň..."

"Nie často," priznala som sa zahanbene.

"To je škoda, to je škoda," opakoval vtáčik, "poviem ti príbeh, dobre?"

Prikývla som.

Môj príbeh sa stal na ďalekom ostrove uprostred oceána. Veľmi ďaleko odtiaľto. Najrýchlejšia loď by tam nedoplávala ani za týždeň. Možno ani za dva.

Neďaleko pobrežia bola stará, vyschnutá vŕba a na jej zmrzačenom konári sedel nezvyčajne sfarbený vták. Krakľa belasá.

Povrávalo sa o ňom, že je najkrajším stvorením na svete. Bol stvorený ako posledný, keď sa už podvečerné slnko dotýkalo hladiny mora na ďalekom západe. Slnečné lúče sa rozlievali po modrej oblohe a tmavej hladine mora - vytvorili tak obraz, ktorý stal jedinečnou predlohou, podľa ktorej bol stvorený posledný operenec. Vtáčik s modrým perím a s hrdzavočerveným pruhom medzi krídlami, tak ako to vidno na hladine oceána, keď ho pretína odraz slnečných lúčov napoly.

Každý večer sa všetky vtáky zeme zlietali na pobrežie, kým on ďalej sedel na vyschnutom konári a s hrdo vytaseným zobákom ich pozoroval. Akoby ho to vtáčie divadlo vôbec nenadchýnalo. Vedel o zvyku, čo rodičia i starí rodičia predávali svojim mláďatám: pri západe slnka sa všetky operené tvory planéty stretávali na západnom pobreží, aby so zatajeným dychom pozorovali, ako sa ohnivá guľa ponorí do mora. Prestali čvirikať, švitoriť, krákať, štebotať - prosto zmĺkli, len aby sa takto poďakovali za ďalší prežitý deň.

Pyšný vtáčik sa z toho smial. Nemusel ďakovať nikomu. Bol najkrajší a preto by sa mali jemu klaňať ostatní, myslel si. A slnko zapadne tak či tak. Ak by ani jeden vták nepriletel k pobrežiu, azda by slnko čakalo nedočkavo na hladine? Čo by sa azda nehnevalo: kdeže sú dnes tie vtáčiky?

Kým ostatné ticho čakali na pobreží, on sa obzrel za seba, kde na úbočí kopca, neďaleko pobrežia, bola jaskyňa, v ktorej bývala vrana čierna ako úhoľ. Vrana cez deň nevychádzala z jaskyne, vždy iba po západe slnka. Bola tak stará, že si ani nik nespomínal, že by poznal vtáka, čo by bol starší ako ona. Všetci o nej vedeli, že si hovorí prorokyňa. Vravievala, že za morom a nad oblakmi niet života, iba ticho a tma. On k nej chodieval, keď jej liezli na nervy poverčivé vtáky, čo sa hnali na pobrežie. Obdivoval ju. Závidel jej slobodu.

Na najvyššom konári vyschnutej vŕby sedel nezvyčajne sfarbený vták. Díval sa na zapadajúce slnko a v duchu sa smial nad ostatnými, čo sa hnali na pobrežie. Zrazu sa mu nečakane zahmlilo pred očami. Zakrútila sa mu hlava a tenučké nožičky mu oťaželi. Stratil rovnováhu, pošmykol sa z konára a zletel k zemi. Stratil vedomie.

Keď sa prebudil, bola už tma. Okolo švitorili vrabce.

"Prebudil sa!" vykríkol natešene jeden z nich.

"Čo sa stalo?" pýtali sa, ale on neodpovedal. Bol zoslabnutý, že nedokázal ani otvoriť zobák.

Vrabce ho prikryli lopúchom a ostali pri ňom cez noc, kým sa nad horami na východe neukázalo slniečko. Keď otvoril oči, tíško zabľabotal: "Vrana!"

Vrabce pochopili, že ho majú zaniesť k čiernej vrane do jaskyne.

Zodvihli ho opatrne zo zeme a šesť vrabčekov ho na lopúchu nieslo na úbočie kopca. Položili ho pred otvor do jaskyne a cúvli k skale vedľa vysokej borovice. Namrzená vrana vyšla na svetlo. Prižmúrila tajomné okále a zohla sa k vtákovi.

Poranený krásavec čosi zašeptal.

"A ako?" krútila hlavou vrana. "Neviem robiť zázraky!"

Znova čosi šeptal.

"Nech ťa odnesú na pobrežie!" odsekla smutne vrana.

"Ale veď si vravela, že na pobrežie chodia hlupáci!" zagánil z posledných síl zoslabnutý operenec.

"Som iba vrana, stará a zábudlivá, tiež sa môžem mýliť!" bránila sa pokojne vrana. "Ja ti neviem pomôcť, možno ti pomôžu na pobreží!"

Vrana sa otočila, na vrabce sa ani nepozrela a zmizla v tmavej diere jaskyne. Vrabce pricupitali k zranenému a zodvihli ho do výšky. Nepýtali sa ho, či to chce, alebo či sa mu to páči. Počuli, čo vravela vrana. Pobrežie. Zaniesli ho rovno tam.

Slnko bolo v strede oblohy a k hladine mora malo ešte ďaleko. Museli vyčkať do večera. Sadli si na horúci piesok a mlčali. Aj vták mlčal.

Pred večerom sa na pobreží zhromaždila tisícka vtákov, aby sa v tichu prišli poďakovať za prežitý deň. Keď sa slnko dotklo mora, slnečné lúče sa kĺzali po hladine ako dažďové kvapky po naklonených steblách trávy až k pobrežiu. More bolo belasé ako obloha. Stredom žiariacej hladiny prechádzal hrdzavočervený pás od slnka až k piesku, na ktorom sa penila slaná voda. Vták zodvihol hlavu a mlčky pozoroval rozpolené more. Pod okom ma zasvietila slza. Slnečné lúče z priezračnej hladiny sa zdvihli a dotkli sa jeho peria. Zhlboka sa nadýchol a perie mu opäť ožilo farbami mora i oblohy, aké vidno pri každom západe slnka.

"Zázrak," vykríkol vrabec, čo mu bol najbližšie a obzeral sa okolo seba, či si to všimli aj ostatní. Všimli.

"Prídem každý večer," zodvihol sa nádherný vtáčik z piesku. "Sľubujem! Každý večer prídem ďakovať za prežitý deň..."

Slnečné lúče sa ponorili do vody a vtáky mlčky opúšťali pobrežie.

Ostal iba on. Ešte dlho sa díval do diaľky, kam sa slnko ponorilo do mora. Príde aj zajtra, sľuboval. Príde sa poďakovať za ďalší prežitý deň, veď každý nový deň je dar a za dar sa patrí povedať aspoň jednoduché ďakujem...

"Pochopila si, pochopila?" zaspievala krakľa.

"Pochopila, vtáčik belasý," usmievala som sa, "každý deň je dar a mali by sme byť zaň vďační, však?"

"Nie všetko, čo sa zdá byť samozrejmé, samozrejmé naozaj je," spieval vtáčik, "a každý nový deň je vzácny dar, nemali by sme na to zabúdať a nemali by sme zabúdať ďakovať zaň..."

Vtáčik roztiahol krídla a vyletel vysoko nad moju hlavu.

Myslela som na svoju babičku. Dnes večer jej poviem, že ju mám rada a spoločne s ňou sa poďakujem za dnešný deň.

Vyšla som na čerstvý vzduch. Slniečko sa už dotýkalo vysokánskych topoľov na východe. Mala by som sa už vrátiť. Babička je už určite hore. Nemyslím si, že sa strachuje, ale mne už je clivo. Už mi aj chýba.

Idem už dole, ku klietke s ježkom, aby som jej porozprávala, aké zvieratká sa dnes so mnou kamarátili. Tučniak, krakľa, lev, lienka, zajac, ježko, sova, medvedík, ba dokonca aj kvietok, zlatohlávka, čo rastie aj v záhrade starej mamy.

Všetko jej vyrozprávam a poďakujem sa jej za zázračný deň.