11.

Utekala som dole okolo ohrady s medveďom i klietky so snežnou sovou. Nevidela som ich. Najskôr odpočívali kdesi v tieni. Ale zamávala som im, ak by ma náhodou pozorovali zo svojho úkrytu.

Otáčala som hlavu zo strany na stranu, či nezbadám zajaca alebo púpavu pri lavičke, keď tu do mňa narazila včielka.

"Dávaj pozóóóór," vykríkla a padla na zem.

Ihneď som zastala a sklonila som sa zadychčaná k nej.

"Žiješ?" opýtala som sa ustarostene.

"Žijem, dievčatko," prevalila sa včielka na nohy.

"Prepáč mi, prepáč," spomenula som si na tučniaka a slušne som dodala, "nechcela som ti ublížiť. Nevidela som ťa, naozaj..."

"To je v poriadku," vzlietla včielka do vzduchu, "mala som dávať väčší pozor..."

Preletela mi okolo nosa, potom okolo hlavy a zosadla mi na ruku.

"Chceš príbeh?" opýtala sa.

"Idem už k babke," vysvetľovala som jej, "ale môžeš mi ho povedať, kým dôjdeme ku klietke s ježkom. Vieš, kde to je?"

"Jasné," zabzučala priateľsky včielka, "tak poďme a ja ti zatiaľ porozprávam o Jakubkovi, dobre?"

A tak začala včielka rozprávať.

Veľa toho o nás viete a veľa ešte nie. Aj my máme dni, kedy nič nerobíme, hoc vy o nás zvyknete hovorievať, že usilovní ako včielky. No aj keď nič nerobíme, robíme toho dostatok.

Vždy raz príde deň, kedy sa zatvoria všetky lupene kvetov na zemi a nastanú dni sucha. A vtedy včielky na niekoľko týždňov stratia prácu. Nebudú môcť zbierať peľ. Nebudú môcť plniť svoje komôrky. Nebudú môcť robiť to, na čo sú na svete.

Niekto by si myslel, že včielky si pre to zúfajú. Naopak. Včielky v ten deň ďakujú za všetky otvorené lupene večerným koncertom na hrebeni nad lúkou. Každá včielka, okrem toho, že je pracovitá, usilovná a trpezlivá pri hľadaní kvetov, je aj šikovná speváčka, či muzikantka. Aj preto ďakujú koncertom.

Už dva týždne pred začiatkom dovolenky včielky usilovne ladia nástroje a cvičia predpísané melódie, len aby všetko v orchestri znelo ako jedna ľúbezná symfónia.

Maličká Katka miluje harfu. Ešteže má toľko nožičiek. Keď sa pod nimi rozozvučia napnuté struny, chodievajú sa na jej šikovnosť dívať aj cvrčeky. Miluje svoj nástroj. Vždy, keď môže, sadne si k harfe a očká jej svietia, akoby sa práve ponorila do najvoňavejšieho peľu na svete.

"Keď budem veľká, budem harfistka," opakovala vždy, keď sa k nej posadila mama, aby počúvala tie nádherné tóny. "A budem robiť radosť všetkým, tak ako teraz tebe."

Jožko, ten keď chytil do rúk gitaru, nenašiel by sa na svete nik, kto by ju ovládal lepšie ako on. Privrel viečka a hlava sa mu kývala zajedno s melódiou, ktorú vytváral tvrdými prstami. Každý kto išiel okolo, zastavil sa na chvíľu, aby si pohmkával spolu sním. Staršie včielky ho chválili a tie najstaršie ho aj potľapkali po pleci.

Miška sedela za klavírom a ručičkami preskakovala z čiernych na biele klávesy, akoby to boli kvietky na lúke. Ona si aj spievala. Jej zvonivý hlas sa so sladučkou melódiou klavíra spájal, akoby vychádzali z toho istého prameňa. Vtedy sa aj život na lúke zastavil. Nik sa nepýtal, čo to je alebo kto to spieva. Všetci vedeli, že to srdce maličkej Mišky objíma hudbu a spev, akoby to boli jej najlepší priatelia.

Iba Jakubko hundral. Jeho otec bol najlepší trúbkar na lúke. Chodievali sa na neho pozerať aj tie najväčšie zvieratá z lesa. Každý si ho zamiloval hneď na prvé počutie. Keď lúka zmĺkla, prosili ho, aby pokračoval. Povzbudzovali ho potleskom a kričali, že väčší talent na lúke dosiaľ nevyrástol. Jakubko bol jeho pravý opak. Neznášal trúbku. Keď ho nútili, aby cvičil, vždy sa najskôr rozplakal.

Otec mu vždy vravieval, že je šikovný, ba že aj má talent, lebo on to vidí. Jakubko bol iba lenivý. Nechcelo sa mu. Radšej by poletoval z kvetu na kvet. No otec ho nútil cvičiť. Naozaj mal talent. Učil sa rýchlejšie, než iné včielky, ale nemal trpezlivosť dookola prehrávať tie isté tóny, len aby chytil do prstov zručnosť.

Deň koncertu sa blížil. Jakubko sa zlepšoval. Aj otec si to myslel.

"Raz budeš lepší ako ja," hovorieval mu otec.

Lenže Jakubko nechcel byť trúbkar, on chcel byť zberač peľu. A chcel byť najlepší na lúke.

"Musíš veľa trénovať a uvidíš, že sa ti to raz zapáči," posmeľoval ho otec.

Lenže Jakubko nechcel, aby sa mu to zapáčilo. Jemu sa už páčilo zberať peľ.

"Uvidíš," snažil sa ho nadchnúť otec, "raz sa na teba budú chodievať dívať až z ďalekých končiarov, len aby počuli, aký si skvelý hudobník."

Lenže Jakubko nechcel, aby ho chodievali obdivovať kvôli trúbke. Sníval, že o ňom budú rozprávať až ku končiarom, že je najlepší a najrýchlejší zberač peľu na svete.

Nakoniec nastal dlho očakávaný deň. Keď sa slniečko ponorilo do lesa, včielky sa posadili na trávu. Každá si vzala svoj hudobný nástroj a čakali, kedy pred nich predstúpi kráľovná s dirigentskou paličkou. Všetky sa tešili. Len Jakubko sa tváril kyslo, akoby spadol do citrónovej limonády.

Keď predstúpila kráľovná, všetky včielky vstali a s bázňou sa jej uklonili. Potom sa posadili a čakali, kedy im dá pokyn, aby rozozvučali lúku ďakovnou symfóniou za otvorené kvety. Ani nedýchali, také boli nedočkavé.

Kráľovná sa vystrela a dvihla ruku. Urobila jemnulinký pohyb dirigentskou paličkou a koncert mohol začať.

Hudba je nádherná, keď spája. Nebolo počuť ani zurčanie potôčika, ani šum lesa, ani šepot lístia, či trávy. Všetko splynulo v jednej nádhernej melódii.

Jakubko sedel s trúbkou na kolenách. Čakal na svoju chvíľu. Už nech to má za sebou. Priložil si trúbku k ústam a očami sledoval noty. Ešte dva riadky. Ešte jeden. Nadýchol sa a spustil.

Les stuhol, akoby ho do srdca trafil otrávený šíp. Všetky hlavy sa otočili za zvukom, čo vychádzal z rozladenej trúby. Niektoré včielky sa pomýlili a tak niet divu, že sa uchu lahodiaca symfónia na chvíľu premenila na obyčajný škrekot. Niektoré si zakrývali uši, akoby im to ubližovalo.

Jakubko neprestával. Ako keby ani nepočul, že jeho trúbka vydáva rozladený a falošný tón. Hral si svoju melódiu, aj keď inú, ako ostatné včielky. Nakoniec odlepil trúbku od úst a veselo sa usmial. Podarilo sa mu to, tešil sa. Zodvihol hlavu a hrdo sa díval na ostatné včielky.

Koncert skončil a včielky tlieskali, hoc nič falošnejšie jakživ nepočuli.

Jakubko sa rozbehol natešene k otcovi, dúfajúc, že ho pochváli.

"Musíš viac cvičiť," snažil sa ho nezahanbiť otec, "viac než doteraz."

"Bolo to zlé?" Jakubko pochopil, že niečo nebolo v poriadku.

"Bol si falošný, synak," priznal otec, "snažil si sa, videl som, ale bolo treba sa snažiť viac predtým."

"Ja viem," Jakubko bol sklamaný sám zo seba.

"Jeden premárnený talent zničí aj tie ostatné v celom orchestri," pritisol si ho otec k sebe, "ty si dostal do daru trúbu, tak musíš urobiť všetko, aby si ňou nezničil to, čo dostali do daru iní."

Jakubko sa mocne pritlačil k otcovi.

Musím cvičiť viac, zaumienil si.

Jedna falošná trúba ma silnejší hlas, než všetky naladené nástroje v orchestri. A ja som im to všetkým pokazil. Otec má pravdu, ak by som bol cvičil viac, bol by som najlepší trúbkar na svete. Dobre, že mi to otec povedal. Mohol na mňa kričať. Mohol mi povedať, že som lajdák a zlý syn. No on to neurobil. Naopak. Povzbudil ma, aby som bol lepší. A preto sa budem snažiť viac.

"Jéééj," radovala som sa, "aký dobrý otecko..."

"Naozaj," súhlasila včielka.

"Aj môj taký je," pochválila som sa, "aj moja mamka, aj moja babka, lebo ma majú radi..."

"Tak to si potom najšťastnejšie dievčatko na zemi," bzučala veselo včielka.

"Som," povedala som hrdo.

"A sme tu," preletela mi včielka okolo ucha. "Babička už na teba čaká, pozri..."

"Ďakujem ti včielka," usmievala som sa od ucha k uchu, "a som rada, že som ti neublížila..."

"Neublížila," bzučala, kým sa mi nestratila kdesi medzi kríkmi pri klietke s ježkom.

Spomalila som krok a v duchu som sa poďakovala za každého, koho som dnes stretla. Za zázračný deň, ktorý pre mňa pripravila babička a zvieratká.

Poďakujem sa ešte večer, spomenula som si na krakľu. Keď slniečko padne za hory a nebo sa sfarbí do ružova, poďakujem sa za jeden z najkrajších dní v mojom živote. Nezabudnem.