12.

Starká sedela pokojne na lavičke, akoby si o mňa ani nerobila starosť. Tvár mala obrátenú k oblohe. Slnečné lúče ju sfarbovali do červena.

"Starká," vykríkla som a rozbehla som sa k nej. Ona vystrela ruky a ja som sa jej hodila okolo krku, "starká, keby si len vedela..."

"Pšššššt," zahriakla ma stará mama, "nič nehovor..."

"Prečo?" pozrela som jej do očí. Boli rozžiarené, akoby všetko vedela.

"Nechcem nič počuť," pošepla mi, "nechcem vedieť, koho si dnes stretla, s kým si sa zhovárala a čo všetko si dnes videla, rozumieš?"

"Nie," dívala som sa na ňu začudovane. Samozrejme, že som jej chcela všetko povedať.

"Vieš držať tajomstvo?" opýtala sa ma vážne.

"Viem."

"To je dobre," poláskala ma starká po tvári, "lebo dnešný deň je jedno veľké tajomstvo. Nesmieš o tom nikomu povedať, lebo ak to urobíš, budúci narodeninový deň už nebude tak zázračný, aký bol dnes..."

"Dobre," súhlasila som.

Nikomu o tom nepoviem. Ani by mi nenapadlo, že by sa dnešný deň mohol ešte niekedy zopakovať. Ale ak udržím tajomstvo, tak o rok sem môžem prísť zas a počúvať príbehy zvieratiek, čo oslavujú narodeniny.

"Budem mlčať ako ryba," sľubovala som a stará mama sa rozosmiala.

"Dobre, ty moja zlatá rybka," pobozkala ma starká na líce.

Posadila som sa vedľa nej a chvíľu som pozorovala klietku s ježkom.

"Naučila si sa dnes niečo?" opýtala sa ma starká.

"A to môžem?" pochybovala som, či jej môžem niečo povedať.

"Každému môžeš povedať, čo si sa tu dnes naučila," chytila ma starká za ruku, "ale nehovor od koho..."

"Takže," obrátila som sa k starkej a rozhovorila som sa, "mali by sme sa starať o tých, ktorí sú osamelí. A tiež by sme mali používať pekné a milé slová a nie nadávky..."

"To by sme mali," prerušila ma stará mama.

"Mali by sme si vážiť to, čo máme a starať sa o to," pokračovala som, "a tiež som sa naučila, že je lepšie, ak nás spája radosť a nie pomsta..."

"Láska," pošepla starká.

"Máme robiť dobré skutky, lebo potom sa nám bude usmievať tvár a máme pomáhať slabším a takým, o ktorých sa nik nestará..."

"To by sme teda mali," súhlasila babka.

"Mali by sme ďakovať za každý prežitý deň," pokračovala som rad radom, zvieratko za zvieratkom, "mali by sme sa správať slušne a úctivo a ak by sme aj chceli niekoho napomenúť alebo pokarhať, máme to robiť tak, aby bolo vidno, že to robíme s láskou..."

"Koľko si toho dnes naučila?" tešila sa starká.

"A aby som nezabudla," spomenula som si nakoniec, "predsudky, nemali by sme mať predsudky.

"Predsudky?" vyzvedala starká. "Aké ťažké slovo..."

"Ty nevieš, čo sú predsudky?" divila som sa.

"Viem, ale či to vieš ty..."

"No keď si o niekom myslíš niečo, čo nie je, len preto, že ho nepoznáš a že to povedal niekto, kto ho tiež nepozná..."

"Čože?"

"Predstav si Katku, dobre?" vysvetľovala som babičke. "Lenka o Katke povie, že je zlá, hoc Katku vôbec nepozná. A ja Lenku počúvam. A tak uverím, že Katka je zlá, hoc ani ja Katku nepoznám. To sú predsudky, chápeš?"

"Chápem, dieťa moje," babičkine oči žiarili ako mesiac na nočnej oblohe.

"Dobre," potešila som sa a oprela som sa o operadlo lavičky. Vystrela som tvár smerom k oblohe a dovolila som slnečným lúčom, aby ma šteklili pod očami.

Stará mama mala pravdu, že ma dnes čaká zázračný deň. A mne sa nechcelo z postele, lebo som si myslela, že ma čaká iba nuda. Nabudúce jej budem veriť. Na budúci rok ju budem z postele ťahať ja, len aby som jej ja sama povedala, že nás dnes čaká zázračný narodeninový deň v zoologickej záhrade.

Privrela som viečka a spomínala som na zvieratká, ktoré sa dnes so mnou rozprávali.

Myslela som na ježka, čo sa stratil v skleníku, i na púpavu, ktorú ľudia prestali počúvať.

Na belasého vtáčika, ktorý sa uzdravil na konci zázračného dňa, i na tučniaka, pre ktorého je kráľom každý, kto sa vie slušne správať.

Na lienku a jej zázračné bodky, ktoré sa jej na krídlach ukážu vždy, keď urobí niečo dobré a na mamku leva, ktorá sa starala aj o tých, ktorí boli slabší ako ona.

Na sovu, čo chce žiť na mieste, kde radosť spája viac ako boj, na včielku, ktorá prijala láskavé napomenutie svojho otca a chcela sa polepšiť, a na medvedíka, ktorému pre predsudky nechcel nik pomôcť.

A tiež na zajačika, ktorý sa básničkou naučil slušne rozprávať. Možno si ju ešte pamätám: Starý zajac dal mi radu, jazyk nemám na parádu. Jazyk slúži dobrým slovám, keď chce hrešiť, hneď ho schovám!