14.

Babička ma už čakala v kuchyni. Nič som jej nemusela vysvetľovať. A ona sa ma nepýtala, že prečo som tak skoro von z postele.

Posledné týždne som jej neustále opakovala, ako sa teším na narodeninový deň, ktorý v zoologickej záhrade oslavujú všetky zvieratká naraz.

Zjedla som vajíčka a dve hrianky. Rýchlo som sa obliekla a nedočkavo som ťahala starkú do zoo.

"Pôjdeme najskôr k ježovi, dobre?" vysvetľovala som babičke.

"Viem, viem," opakovala starká, "a ja si tam trošička odpočiniem na lavičke, kým ty sa zatiaľ pôjdeš poprechádzať okolo klietok so zvieratkami..."

"Ale ak chceš, môžeš ísť so mnou..."

"Bolia ma už nohy, dieťa," usmiala sa starká, "neviem sa dočkať, kedy už budeme pri lavičke, aby som si na chvíľu odpočinula..."

Premýšľala som, či by sa so mnou zvieratká rozprávali, aj keby som mala starkú so sebou. Opýtať som sa jej nemohla, lebo bolo tajomstvom, že sa so mnou zvieratká rozprávali. Ona to síce vedela, ale povedať som jej o tom beztak nemohla.

Možno ju nohy nebolia, ale nechce mi pokaziť narodeninový deň. To babičky robia.

"Dobre, babka," súhlasila som s ňou.

Prešli sme cez bránu zoo a zamierili sme ku klietke s ježom. Babička sa posadila na lavičku a ja som sa priblížila ku klietke. Nebol tam. Najskôr sa niekam schoval. Počkám chvíľu, možno si všimne, že som tu zas a povie mi ten najzábavnejší príbeh o ježkovi.

Dlho sa nič nedialo. Obzrela som sa k lavičke, že sa starkej opýtam, čo mám robiť. Lenže ona už bola v siedmom nebi.

Pôjdem ďalej, rozhodla som sa. Veď záhrada je plná zvieratiek, ktoré som minulý rok nepočula. Nájdem si také, ktoré som minulý rok nestihla.

Vykročila som po cestičke za klietkou s ježom. Pod korunami stromov bolo širokánske jazero a na ňom kačky, husy a jedna biela labuť. Zastala som pri ohrade a vyčkávala, ktorá z nich sa mi ponúkne ako prvá.

Majestátna labuť sa pomaličky približovala. Z vody ale nevystúpila. Zastala pri brehu a natiahla ku mne svoj dlhý krk.

"Nie je ti tu samej smutno?" opýtala som sa, keďže okrem nej som iné labute v jazierku nevidela.

"Nie som tu sama," zaspievala labuť, "ostatné vzali k lekárovi, vieš, preventívna prehliadka..."

"Aha," pochopila som, "aj ja som bola minulý týždeň. Pichli mi aj injekciu, ani som nemukla..."

"Dostala si cukrík?"

"Od sestričky?" rozosmiala som sa. "Nie, ja už som veľká, cukríky už nedostávam..."

Breh medzi mnou a labuťou bol široký, mala som chuť preliezť ohradu a posadiť sa k nej na breh. Vedela som, že je to zakázané. A spomenula som si tiež na minulý rok, kedy mi tučniak rozprával, že kráľovné sa správajú slušne. A ja som chcela byť kráľovná.

Oprela som sa o ohradu a pozorovala som labuť, ktorá sa na pokojnej hladine jazera nehýbala.

"Vieš, že si nádherná?" povedala som jej.

"Ďakujem," sklonila maličkú hlavu k vode, akoby sa mi chcela ukloniť. Labute tak možno iba ďakujú, pomyslela som si.

"Poviem ti príbeh, dievčatko."

"Volám sa Adelka," predstavila som sa jej.

"Dobre," usmiala sa labuť, "poviem ti príbeh, Adelka."

Stalo sa to dávno. Vtedy tu nebola ani táto záhrada, ani toto mesto, ba ani ľudí nebolo veľa na svete.

Na vysokánskom nebi, nad bielymi oblakmi, na najvyššom vrchu zeme sedel obrovský orol kráľovský. Bol vysoký desať metrov a mal krídlami, čo siahali od jedného kraja oblohy po druhý. Sedel na bielych, strakatých, žltých i modrých vajíčkach. Bolo ich na tisíce.

Obrovským zobákom medzi bystrými a múdrymi očami sa dotýkal vajíčok, na ktorých sa už ukazovali prvé štrbinky. Vedel, že sa v nich prebúdza život.

Keď sa zobákom dotkol štrbinky, škrupinka vajíčka sa rozsypala na prach a do výšky vzlietol vtáčik. Zaštebotal na pozdrav a krídlami sa vyšvihol do vzduchu až k strapatej hlave kráľovského orla. Vtáčik sa pred zrakom najväčšieho vtáka jemne uklonil a orol vyriekol jeho meno. Všetkým tým opereným krásavcom, čo sa rodili z vajíčok pod jeho nohami dotykom jeho obrovského zobáka, všetkým im dával mená, aké poznáme dodnes.

"Ty budeš vrabec!" povedal malému, nezbednému vtáčikovi, čo sa mu uklonil. Vrabec zatrepotal maličkými krídlami a spustil sa z vysokánskej hory pod oblaky až na zem.

"Ty sa budeš volať holubica a budeš symbolizovať mier a pokoj na zemi!" povedal bielej krásavici, ktorá sa v slnečnom jase trblietala ako najčistejšie zlato.

"Teba budú volať slávik!" rozosmial sa orol nad pozdravom maličkého, spevavého vtáčika pre jeho nádherný hlas, "aby ľudia pamätali, že svojim nádherným spevom oslavuješ všetko krásne na zemi!"

"A ty budeš papagáj!" povedal pestrofarebnému vtákovi, čo červeno zelenými krídlami mával pred tvárou kráľovského orla, "aby ľudia nezabudli, že všetko, čo pred tebou povedia, budeš po nich opakovať."

Škrupinky praskali postupne. Nikdy sa nestalo, aby pukli dve vajíčka naraz. Vždy iba po jednom. Až keď orol pomenoval nového vtáka, pukalo ďalšie vajce.

A tak sa na svet dostávali stále nové a iné vtáčatá.

"Ty sa budeš volať straka, pre svoje strakaté páperie!"

"A tvoje meno bude kukučka. Ľudia ťa budú poznať podľa hlasného kukania a podľa toho, že budeš rada pokukovať po iných hniezdach!"

A kráľovský orol pokračoval v predstavovaní nových vtákov.

Po štyroch týždňoch sa minuli skoro všetky vajcia. Na najvyššom vrchu zeme ostalo posledné - veľké a snehobiele, na ktorom sa ešte stále neurobila štrbinka. A tak orol čakal. Jeden deň a jednu noc. Ďalší deň a ďalšiu noc. Tri dni, štyri dni, až kým na štvrtú noc nepadla z vysokánskej tmavej oblohy maličká hviezdička priamo na posledné neotvorené vajce. Škrupinka pukla a do rána, kým nevyšlo slniečko, záhadné vajce celkom popraskalo.

Obrovský kráľovský orol sa k nemu zohol a zobákom sa jemne dotkol štrbinky na bielom vajci. Škrupinka sa premenila na prach a pri nohách orla sa ukázal nádherný, snehobiely vták s dlhočizným krkom. Čiernobiela hlava s červeno čiernym zobákom vyzerali na tom ohnutom krku skvostne.

Biela krásavica natiahla jagavo biele krídla a ťarbavo zlietla. Letela iba chvíľu, keď ju váha vlastného tela prinútila pristáť na zem. Skúsila to znova a potom znova. Ale nikdy nevyletela vyššie ako po biele brucho kráľovského orla. Ako sa mala dostať pred jeho tvár, aby dostala meno? Ako to mala urobiť?

Kráľovský orol ju mlčky pozoroval a keď sa biela krásavica ani na desiaty pokus nedostala vyššie, sám sa sklonil k nej.

"Budeš sa volať labuť!" povedal pokojne a vážne, ako keby práve korunoval kráľovnú všetkého vtáctva.

"A prečo neviem lietať?" opýtala sa plačlivo biela krásavica. "Čo budem robiť, keď neviem lietať?"

"Ty nerob nič, iba buď!" povedal orol novej kráľovnej. "Stačí, ak budeš pre ľudí. Budeš krásna, obdivovaná, kráľovská a tým budeš potešovať všetkých na zemi. Všetci sa budú chodiť na teba pozerať pre tvoju jednoduchú krásu. Lebo krása je jednoduchá a nie výstredná!"

Kráľovský orol sa zohol k zemi: "Vysadni mi na chrbát, znesiem ťa dolu, aby si si neublížila! Nájdem ti miesto, kde sa ti bude páčiť."

Labuť poslúchla a vysadla orlovi na chrbát. Obrovský vták rozprestrel krídla a spustil sa z hory cez biele husté oblaky na zem. Leteli rýchlo a krátko. Pristáli pod nádherným zámkom, okolo ktorého sa na slniečku trblietalo zelené jazierko.

"Tu budeš bývať a rozveseľovať ľudí. Tu ťa budú chodiť obdivovať. Tu sa pri tebe zastavia deti s otvorenými ústami, aby povedali uwau," pustil ju kráľovský orol na vodu a kým sa vrátil na oblohu, nezabudol jej ešte pripomenúť, prečo je na svete. "Krása je jednoduchá a ty taká si! To len aby ľudia nezabudli..."

"Uwau," zopakovala som po nej, "naozaj si nádherná."

"Ďakujem," povedala labuť a znova svoj dlhý krk zohla až k vode. "Kedy si to slovo povedala naposledy?"

"Myslíš uwau?"

"Áno," zaspievala labuť, "kedy si sa naposledy zastavila a povedala, aký nádherný je západ slnka, aké nádherné sú rozkvitnuté čerešne, aké nádherné sú stromy, keď sa na jar odejú do hráškovozelených šiat, aké nádherné sú ovečky na belasej oblohe? Kedy si naposledy povedala uwau, aký nádherný je svet?"

"Teraz," rozosmiala som sa. "Povedala som to teraz, keď som ťa uvidela..."

"To neplatí," smiala sa labuť so mnou.

"Tak dobre," zamyslela som sa, "nespomínam si..."

"Škoda," pokarhala ma labuť láskavo, "mala by si sa lepšie dívať, svet je plný nádherných chvíľ, pri ktorých by sme mali mať otvorené nielen oči, ale aj ústa..."

"Veď ja viem," chcela som sa pochváliť, čo ma naučila krakľa. "Večer čo večer ďakujem za každý prežitý deň..."

"Všetci by sme mali," súhlasila labuť, "za každý prežitý deň, ba aj za každú nádhernú chvíľu. Ľudia zabudli, že každý deň je plný takýchto nádherných chvíľ..."

"Ja nezabudnem," sľubovala som, "a poviem o tebe všetkým..."

"Povedz," labuť sa opäť sklonila až k vode, "dovidenia, Adelka..."

Labuť sa otočila a plávala do stredu jazera.

"Uwau," pošepla som len tak pre seba a ešte raz, "uwau..."