15.

Za jazierkom bola maličká klietka. Napadlo mi, že zvieratko, čo v nej žije veľa priestoru nepotrebuje. Leňochod, prečítala som si na bielej tabuľke. Aké čudné meno. Ak je naozaj lenivý podľa svojho mena, tak väčšiu klietku ani nepotrebuje.

"Ujo?" ozvala som sa a hľadala som lenivé zvieratko.

"Tu som," počula som hlas, ktorý znel ešte lenivejšie než som si predstavovala. "Ne-bu-de-me to zby-to-čne na-ťa-ho-vať, po-viem ti prí-beh, do-bre?"

Skoro som sa rozosmiala. Tak veľmi bolo jeho rozprávanie smiešne. Ale ja som slušné dievčatko. Nebudem sa mu vysmievať.

"Budem sa tešiť," povzbudila som ho, aby už začal rozprávať.

A on aj začal. Keď rozprával, hlas už nebol taký spomalený. Najskôr už tento príbeh rozprával veľakrát a tak mu to išlo rýchlejšie.

Kde bolo, tam bolo, bol jeden les a uprostred neho rúbanisko, kam sa chodievali hrať zvieratká z celého lesa. Stalo sa to už dávno.

Rúbanisko pod zarasteným kopcom sa prebudilo do slnečného rána. Spoza pníkov vykúkali prvé myšacie očká. Zajace poľné sa posadili na päty orezaných stromov, aby si čím skôr vyhriali studený kožuštek. Hraboše sa vystreli na zarosenej hline, akoby sa im ešte nechcelo vstávať. Mušky, včielky a iný hmyz poletoval pomedzi kríky čakajúc, kedy sa otvoria voňavé lupene kvetov. Zatúlaná srnka postávala medzi dvoma lopúchmi a načúvala lesu, ktorý neupozorňoval na žiadne nebezpečenstvo. Sklonila svoj dlhý krk a oblizovala zarosené steblá trávy, ako keby to bola ta najsladšia pochúťka na zemi.

Okolo rúbaniska bola udupaná tráva, ktorá z výšky vyzerala ako cestička. Na jeho severnej strane bol cez cestičku preložený jedľový konár, očistený od ihličia. To len aby všetci vedeli, kde je štart a kde je cieľ. Všetko bolo pripravené na preteky.

Každý prvý štvrtok v mesiaci si zvieratká na rúbanisku merali svoje sily v behu. Nikto si nepamätal, kedy sa beh konal prvýkrát. Všetci žili v tom, že sa takto na rúbanisku súťaži odjakživa.

Už od rána sa pri štarte zhromažďovali prvé zvieratká. Veľký jazvec im nalepoval na chlpaté bruška čísla, len aby vedeli, či prekonajú rekord z predposledného mesiaca. Vtedy sa behu zúčastnilo tridsaťštyri odvážlivcov. Skoro sa na štart nezmestili. Museli ich zoradiť do troch radov, len aby sa navzájom neudupali, keď jazvec zakričí štart.

Okolo trate, kadiaľ sa behalo, sa zhromaždil skoro celý les. Nik si nenechal ujsť tento prvoštvrtkový beh. Zvieratká kričali, výskali, povzbudzovali a pohýnali bežcov dopredu, len aby každý dobehol do cieľa. Ešte sa nestalo, aby beh niekto nedokončil.

Keď pred jazveca predstúpil tiger, ušlo sa mu číslo dvadsaťtri. Hneď za ním sa plazil leňochod. Keď mu jazvec nalepil na rameno číslo dvadsaťštyri, tiger sa rozosmial. Díval sa na neho pyšne ako slnko na ďalekú zem.

"Ako dobre, že nie som ako on," hundral si tiger popod nos. "Kým sa ten doplazí do cieľa, ja už budem odpočívať na pníku pre víťaza."

Leňochod si ho nevšímal. Dobre, že ho nepočul. Odplazil sa na štart a vyčkával, kým sa jazvecovi prihlásia všetci účastníci behu. Privrel viečka a zaspal.

Tiger sa posadil vedľa neho a obzeral si jeho čudný nos.

"Ja som rýchlejší ako on," povzbudzoval sa nahlas tiger. "Ako dobre, že nie som leňochod, to by som najskôr neprežil. Ten bude určite posledný. Kým mne budú tlieskať, na neho pri trati nik nepočká. Veď kto by čakal do noci, kým sa to nemehlo doplazí do cieľa?"

Nakoniec sa na preteky prihlásilo dvadsaťdeväť odvážlivcov. Rekord síce neprekonali, ale aj tak sa zvieratká na rúbanisku tešili, že je o ich závody stále veľký záujem.

Keď slniečko vystúpilo do stredu oblohy, jazvec zodvihol obe ruky nad hlavu, zatlieskal a zakričal štart. Preteky sa začali.

Samozrejme, že do čela sa dostali ako prvé zajace. Ani myšky nezaostávali. Tiger sa síce snažil zo všetkých síl, ale nestačil na tých, čo boli vpredu. Aj leňochod sa prebudil a vystrčil hlavu z trávy. Obzeral sa na všetky strany a spýtavo sa díval na jazveca, či to ich už naozaj odštartoval.

"Bež, bež," povzbudzoval ho jazvec.

Leňochod sa mu poďakoval úsmevom a pohol sa dopredu. Zatiaľ bol posledný. Nevadilo mu to. Do smrti bude rozprávať iným leňochodom, že aj on sa zúčastnil behu okolo rúbaniska.

Vliekol sa ako kvapka rosy, keď sa kĺže dolu lopúchom, len aby sa ukryla pred rozpáleným slnečným lúčom. Pospevoval si na cestičke, ako keby bol na vandrovke. Kým sa dostal k prvej zákrute, diváci už jasali nad zajačikom, ktorý dobehol do cieľa ako prvý. Hneď za ním dobehol aj druhý zajac, ba aj tretí. Potom myšky a hraboše. Diváci tlieskali, ale nie až tak, ako keď vítali víťaza. Každé ďalšie zvieratko si potlesk zaslúžilo, hoc stále menší a menší. Keď do cieľa dorazil tiger, zatlieskali mu, ako keby to bola samozrejmosť. Ten zodvihol ruky nad hlavu, ale nik ho neoslavoval. Nemal ešte toľko síl a vytrvalosť ako jeho otec, bol ešte mláďa. Ale raz sa sem vráti a porazí aj tie namyslené zajace.

Leňochod sa plazil svojim pokojným tempom. Ani nedúfal, že kým dorazí do cieľa on, že tam ešte budú diváci. Na leňochoda predsa nikdy nikto nečaká. Všetci už boli v cieli, kým on sa preplazil k poslednej zákrute. Všetky oči sa dívali naňho. Leňochoda na trati dosiaľ nikdy nezažili. Veď kto to kedy videl, aby sa leňochod rozhodol súťažiť so zajacmi, či myškami. Lenže leňochod nešiel vyhrať. Chcel sa len zabaviť, ako ostatné zvieratká.

Už len dva metre. Všetky zvieratká sa zhromaždili pri cieli a mohutne ho povzbudzovali. Hnali ho dopredu svojimi hlasivkami. Skandovali jeho meno. A leňochod sa usmieval.

Už len meter. Aj tiger sa zo zvedavosti pretlačil cez divákov, len aby videl leňochoda, ktorý sa pokojne približoval k cieľu. Nechápal, ako je možné, že mu tak všetci tlieskajú. Jemu tak netlieskali. Na jeho meno si nik nespomenul. Jeho nepovzbudzovali. Kým posledného v cieli vítajú, akoby vyhral celé preteky.

Už len desať centimetrov. Leňochod zodvihol hlavu a usmieval sa na všetky strany. Aj diváci sa usmievali. Tlieskali, akoby bol víťazom.

A je v cieli. Dav burácal, akoby vítal majstra sveta v behu na rúbanisku.

Aj víťaz, zajačik výskal. Dokonca sa k nemu rozbehol a vítal ho v cieli ako víťaza. Leňochoda, čo sa ako prvý v dejinách zúčastnil na pretekoch okolo rúbaniska.

Tiger mu závidel. Posadil sa do trávy a ako jediný neoslavoval s ostatnými slávu porazeného. Posledný sa neoslavuje, premýšľal, iba prvý. Prečo by sa mal tešiť s niekym, kto nedokáže dôjsť do cieľa tak rýchlo ako ostatní.

Posadil sa k nemu starý tiger.

"Ak by si ty nemal tak rýchle nohy ako on, nepáčilo by sa ti, že ťa preto ponižujú," prihovoril sa mu. "Leňochod nie je horší ako ty, ale ani lepší. Je tak akurát. Aj ty si akurát. A mali by ste sa z toho tešiť obaja."

Tigrie mláďa sa nasilu usmialo. Ak by mal on tak pomalé nohy, možno by sa ani neodvážil postaviť na štart. No Leňochod sa odvážil. Možno preto ho teraz oslavujú. Zahanbene sklonil hlavu.

Nakoniec vstal a zamiešal sa medzi dav, čo oslavoval posledného bežca. Aj sa usmial. Veď kto to kedy videl, aby sa preteku o najrýchlejšieho bežca zúčastnil niekto, kto sa hýbe pomalšie ako slimák.

Ten má ale odvahu. Otvoril ústa a kričal na plné hrdlo meno toho, ktorý sa síce doplazil ako posledný, ale u mnohých bol víťazom pretekov.

"Po-ze-rám, že máš pe-hy," koktal leňochod lenivo.

"Vždy v lete, keď zasvieti slniečko," zapýrila som sa.

"A pá-čia sa ti?" opýtal sa ma leňochod.

"Ani nie," priznala som sa.

"Tak vi-díš," poučoval ma leňochod, "nie-kto ich chce a tak si ich na tvár kre-slí, nie-kto nie a tak ich pre-krý-va pu-dren-kou. Blo-nďa-ví chcú byť hne-do-vla-sí a čie-rno-vla-sí za-sa blo-nďa-ví. Stá-le ne-spo-koj-ní s tým, akí ste. A-le ja si my-slím, že ste vše-tci tak a-ku-rát... perfektní..."

Leňochod mal pravdu. Aj ja som mamu prosila, či by mi nemohla prefarbiť vlasy, lebo sa mi tá blonďavá už zunovala. Mama si ma pritisla k sebe a povedala mi vtedy, že som nádherná taká, aká som. Leňochod by povedal perfektná alebo tak akurát.

"Ďakujem ti, ujo," povedala som potichu, lebo sa mi zdalo, že ujo leňochod už zaspal.

Mala som pravdu. Povedal, čo chcel povedať a zadriemal ako moja babka na lavičke pred klietkou s ježkom.