16.

Hneď vedľa klietky s leňochodom bola klietka s ďalším juhoamerickým zvieratkom. Obrovská mačka, ktorá vyzerala omnoho viac nebezpečne ako mačky, ktoré nám chodia ku kontajnerom prehadzovať odpadky. Puma.

Zastala som opodiaľ klietky a pozorovala som ju prižmúrenými očami. Nevedela som, či môžem prehovoriť ako prvá a tak som čakala.

"Aké nádherné dievčatko," oslovila ma veľká mačka.

"Aj ty si nádherná," pozdravila som ju slušne.

"Bola si s leňochodom?" opýtala sa ma puma. "Stihla si ho ešte pred spaním?"

"Stihla," usmiala som sa, "ale zaspal, len čo mi vyrozprával svoj príbeh."

"Už bol hore viac ako hodinu, čudujem sa, že ťa vôbec počkal..."

"Vy tu na mňa čakáte?" spýtala som sa prekvapene.

"Máme dnes narodeniny," priblížila sa k mreži puma, "jeden deň v roku, kedy sa môžeme s vami rozprávať. Samozrejme, že na vás čakáme..."

"Môžem prísť bližšie ku klietke a pohladiť ťa medzi ušami?" opýtala som sa odvážne.

"Môžeš, ale nesmieš ma kŕmiť," upozornila ma puma.

"Nebudem," priblížila som sa až ku klietke, "aj tak nič nemám..."

Strčila som ruku medzi mreže a obrovská mačka mi dovolila, aby som ju škrabala okolo papuľky, z ktorej trčali dlhé žlté zuby.

"Dnes môžeš," zapriadla mačka, "keďže máme narodeniny, ale inokedy musíš byť opatrná..."

"Ako opatrná?" vyzvedala som.

"Poviem ti príbeh," zapriadla puma a zvalila sa na zem.

Posadila som sa ku klietke a ona sa rozhovorila.

Pod deravou borovicou, na okraji čistinky, sedela rodinka šeliem. Mama puma a okolo nej šesť malých mačičiek. Sedeli v kruhu a s veľkými okáľmi pozorovali svoju mamu. Tá sedela na zadných labkách a v rukách držala veľký čierny klobúk.

Malé pumy ani nemukli. Napäto pozorovali mamu, čo nové si pre nich pripravila, aké prekvapenie.

"Toto je klobúk kúzelníka Félixa," prehovorila k deťom vážne prefíkaná puma. "Keď bol pred rokmi v dedine cirkus, tak ten starý komediant si ho zabudol na javisku a tak som si ho vzala, aby som nikdy nezabudla na jeho veľkolepé predstavenie."

Všetky páry detských očí si obzerali čierny klobúk s hnedými záplatami, ako keby mal z neho vyskočiť biely ušiačik. Skoro ani nedýchali, tak veľmi sa nevedeli dočkať, čo si pre ne pripravila mama.

"Je čarovný," povedala mama vážne a jej deti ani nedýchali. "Nosí šťastie, ak sa s ním správne zatrasie."

Nech už ním zatrasie, mysleli si pumy, ale ani jedno mláďa by si nedovolilo prerušiť mamu. Mama ho otočila otvorom k zemi a jemne ním zatriasla. Nič. Žiaden zázrak. Nič nezvyčajné. Žiaden zajac alebo aspoň nejaká komediantská kytička umelých kvetov. Nič sa nestalo.

"Tento klobúk ale neprináša šťastie zadarmo," nadýchla sa zhlboka mama.

Čo to na nich skúša? Čo vymýšľa? Istotne v tom bude nejaká hádanka. A mali pravdu.

"Šťastie prináša iba tomu, kto uhádne hádanku," usmiala sa tajnostkársky puma. "Ste pripravené, deti moje, hádať hádanky?"

Malé pumy sa prekrikovali, už nech im nejakú povie, aby videli, čo všetko čarovný klobúk dokáže.

"Má to štyri rohy, pod nimi štyri nohy. Nechodí a nekole, rozprávam vám o..."

"...o stole!" vykríkla maličká puma spomedzi nedočkavých detí.

"Ja to stôl! Správne," rozosmiala sa mama a otočila klobúk hore dierou, potriasla ním a prudko ho pritisla o zem. Nadvihla ho a spod klobúka vykukli dva zlaté groše.

"Uwau," zhíkli malé pumy a okále sa im rozšírili, ako keby to boli tie najväčšie orechy.

"Uhádla si a preto ti klobúk vyčaroval dva zlaté groše," pochválila ju mama a podala jej groše. "Pokračujeme?"

Deti nadšene súhlasili a navzájom sa utišovali, aby mohla mama povedať ďalšiu hádanku. Stará puma si priložila klobúk k uchu, privrela viečka a tvárila sa, ako keby tomu čarovnému klobúku načúvala.

"Aha," otvorila oči a pokračovala v druhej hádanke. "Hoc perie nosí, nechodí bosí. Na lúke je veľký stan, pod ním býva..."

"...indián! Indián!" doplnila hádanku najstaršia puma. "Uhádla som?"

"No, opýtame sa čarovného klobúka," tvárila sa tajomne mama. Znova prevrátila klobúk hore otvorom, zatriasla klobúkom a položila ho na zem. Nadvihla ho a na slnečnom svetle sa zaligotali dva groše.

"Hurá! Uhádla som!" vykrikovala od radosti puma.

"Ešte, ešte," kričali ostatné pumy. Táto hra sa im páčila.

Práve išiel okolo otec. Posadil sa k svojim deťom a opýtal sa ich, na čo sa hrajú. Tie mu vysvetlili, že mama má čarovný klobúk, z ktorého padajú groše, ak niekto uhádne hádanku. Otec sa opýtal, či sa môže hrať s nimi a oni súhlasili.

Mama si znova priložila klobúk k uchu a tvárila sa, že ho počúva.

"Tak dobre," povedala, otvorila oči a predniesla hádanku. "Každý musí sľúbiť, že ho bude ľúbiť. Chvost má z pestrých tráv, volajú ho..."

Pumy mlčali. Ako hútali, nevedeli uhádnuť, akú tajomstvo v sebe skrýva hádanka. Otec vstal, vzal od mamy klobúk a povedal: "Ja si myslím, že je to páv."

Mama sa usmiala a deťúrence zhíkli. Páv?

"Jeho musí každý ľúbiť, veď je pyšný na svoje krásne perá na chvoste! A skutočne vyzerajú ako pestrofarebné trávy."

"Zatras s klobúkom," vykríkla najmladšia puma.

"Zatrasiem," povedal otec a tak ako držal klobúk v ruke hore otvorom s ním začal poriadne natriasať. Ani ho nepriložil k zemi a už v ňom cinkali groše, čo sa zosunuli z podšívky klobúka na samé jeho dno. Bolo ich viac ako desať.

"Žiaden čarovný klobúk, iba šikovnosť starého komedianta, ktorý ukryl groše do podšívky, aby vypadli, kedy bude chcieť..."

Mama sa usmievala. Pritúlila sa k otcovi a položila si huňatú hlavu na jeho mocné plecia.

"Mama vás čosi chcela naučiť?" povedal.

"Naučiť? A čo? Podvádzať?" opýtala sa maličká ryšavá puma.

"Nie podvádzať, ale opatrnosti!" vysypal otec zlaté groše na zem. "Nie všetko je také, ako to na prvý pohľad vyzerá! Skôr než niečomu uveríte, presvedčte sa, či to je skutočne tak!"

Mama pozbierala zlaté groše do klobúka, zasunula ich pod podšívku a opýtala sa detí: "Buďte opatrní, lebo les je nebezpečný! Nepatrí nám! Nie je iba náš. Patrí mnohým iným zvieratkám, ktoré sú tam doma a budú si svoj domov chrániť. Pochopili ste?"

Malé pumy kývali s hlavou, že pochopili.

"Chce si to niekto skúsiť?" opýtala sa mama.

A všetky jej deti sa vrhli na čarovný klobúk, ktorý vôbec nebol čarovný, hoc tak na prvý pohľad vyzeral.

"Les je nebezpečný?" opýtala som sa pumy.

"Iba pre toho, kto sa tam nevie správať," zavrčala puma. "Les patrí všetkým a nie iba vám. Vy tam nebývate, vy tam chodievate iba na návštevu. Ale les je plný zvieratiek, ktoré tam bývajú a majú strach, keď im ničíte domov..."

"To my ale nechceme," bránila som ľudí.

"Možno nechcete, ale robíte tak, ako keby vám patril..."

"Ja chodím do lesa rada," ospravedlňovala som sa, "a nechcem, aby sa ma zvieratká báli..."

"Lenže ony sa boja," vysvetľovala mi puma, "tak ako by sa o teba bála tvoja mama, ak by vám niekto cudzí chodil po záhrade a trhal zo stromov ovocie a šliapal po kvetoch..."

"To mi je ľúto," bolo mi zrazu smutno.

Myslela som si, že zvieratká sa tešia, keď k nim chodievame na návštevu. Ale puma má pravdu. Ony to nevedia, že im nechceme ublížiť. Šliapeme im po domčekoch, ničíme im záhrady a búrame domy zo stromov. Niet divu, že sa nás boja a že sú potom agresívne.

"Budem si to pamätať," pošepla som smutne.

"Povedz to aj ostatným," nabádala ma puma, "nech nezabudnú, les patrí všetkým a zvieratká sú tam doma viac než ľudia..."

"Poviem," sľubovala som.

Rozlúčila som sa s veľkou, ale mierumilovnou mačkou, obišla som jej klietku a zamierila som ku klietkam, ktoré boli na opačnom konci cestičky.