18.

Prechádzala som práve okolo zašpinenej lavičky, keď ma pozdravili dve lastovičky, čo sa na nej vyhrievali ako v soláriu. Štebotali si čosi o počasí. Ani som sa nemusela pýtať, či rozprávajú. Smiali sa tak hlasno, že som si ich všimla hneď.

"Posadím sa k vám a vy mi poviete príbeh, dobre?" zastala som pred lavičkou.

Neodleteli, ako zvyknú lastovičky, keď sa im prihovorím v meste na námestí.

"Posaď sa," zaspievala väčšia z nich, "a cíť sa tu ako doma..."

"Aj tak ma už bolia nohy," posadila som sa k nim, "dobre mi padne, ak si pri vás chvíľu odpočiniem..."

Lastovičky pricupkali bližšie a väčšia z nich sa rozhovorila.

Náš príbeh bude o lastovičkách. O dvoch kamarátkach a jednom domčeku.

Bieločierna lastovička sa posadila na hrubý, vyschnutý konár starej jablone. Útle nožičky schovala pod bruško, zložila neúnavné krídla, striasla čiernu hlávku a maličkým zobáčikom vošla do peria pod krídlami. Trikrát ďobla a potom sa vystrela.

Slnečnú guľu na oblohe preťala jej kamarátka. Ľahko ako pierko sa posadila vedľa nej. Rovnako si najskôr očistila perie a maličkými nožičkami pricupkala k priateľke lastovičke.

Nebo nad ich hlavami bolo modré, akoby sa na ňom vylialo priezračné more. V diaľke matne žiaril bledo biely mesiac, ktorý sa už pred nocou nedočkavo štveral na oblohu. Z juhu povieval teplý vetrík. Obe lastovičky otvorili naširoko krídla a zaslzené oči skryli za viečka. Chvíľu mlčali, akoby nebolo na svete nič krajšie, než rozkvitnutá krajina pod pokojným nebom.

"No ako? Našla si niečo?" opýtala sa lastovička lastovičky.

"Našla," zložila kamarátka krídla a otočila hlávku ku zvedavej priateľke.

"Ako vyzerá?"

"Je nádherný! A veľký! Je nový a vysoký! Má nádhernú bordovú, škridlicovú strechu! Tam by sme sa mohli za letných nocí sánkovať."

"No nehovor," utrúsila zo zvedavosti kamarátka, to len aby ju prinútila hovoriť viac.

"V tom dome ja dvadsať izieb. Tri spálne, tri kúpeľne, obývačka, detské izby, pracovné izby, hosťovské izby, posilňovňa, ba aj maličké kino. A okien, keby si videla, koľko má ten dom okien."

"A kto v ňom býva?"

"Manželia a tri deti: dievčatko so zlatými vlasmi a dvaja kučeraví chlapci."

"To bude super rodinka," tešila sa lastovička.

"Keby len super. Každé dieťa ma vlastnú izbu, v nej počítač, televízor a hračiek od výmyslu sveta. Plné izby plyšových hračiek, aj lastovičky som tam videla."

"Musí to tam vyzerať úžasne," zamyslela sa lastovička.

K vedľajšiemu stromu priletel pár štebotavých vrabčekov. Poletovali okolo jablone, akoby to bolo slnko na zemi. Ihravo po sebe škriekali a jeden druhého provokovali zobáčikmi, ktoré sa v tej chvíli premenili na ostré kordy. Šantivo sa naháňali medzi konármi, kým sa jeden z nich nerozhodol ustúpiť a uletieť do neďalekého parku.

"A ty?" vyzvedala druhá lastovička. "Ty si niečo našla?!"

"Našla," pošepla smutne.

"Tiež taký veľký?"

"Nie. Menší."

"A vysoký?"

"Ani vysoký."

"Ale je aspoň nádherný, však?" vypytovala sa zamračene lastovička.

"Ani nádherný. Len taká chalúpka."

"Chalúpka?" čudovala sa.

"Hej, chalúpka. Maličký domček na okraji mesta. Nemá ani veľa okien a strechu má iba plechovú, natretú sivou farbou, čo už kde-tu hrdzavie. V dome nie je toľko izieb ako v tom, čo si našla ty."

"Býva tam vôbec niekto?"

"Býva," pomyslela o sebe, že ja babráčka, lebo nenašla niečo bombastické ako jej sestra, "rovnako ako v tom tvojom rodičia, dievčatko a dvaja chlapci."

"Majú vlastné detské izby s počítačom, telkou a hračkami až po plafón?"

"Nemajú. Deti bývajú spolu v jednej izbe a nemajú ani počítač, ani televízor, ba ani toľko hračiek ako tie tvoje."

"A čo potom robia?" vyzvedala lastovička, dúfajúc, že práve ona našla ten najkrajší domček na svete.

"Hrajú sa."

"A ako?"

"Spolu."

"Čože? Spolu?" nechápala lastovička. Ona v tom obrovskom dome videla každého v inej miestnosti. Mama pozerala televízor v spálni, kým otec sedel v pracovni za počítačom. Zlatovlasá dcéra sa hrala s bábikami vo svojej izbe. Mladší chlapec zasa v počítači strieľal do mimozemšťanov a straší, tiež vo svojej izbe, rozbíjal najdrahšie autá na autodróme.

"No hej. V obývačke. Hrajú s rodičmi karty alebo kocky, človeče nehnevaj sa alebo iné hry," zdalo sa jej to zrazu nudné, hoci vtedy, keď ich pozorovala cez okno, sa jej to veľmi páčilo, "alebo spoločne pozerajú televízor."

"Spoločne? A to sa akože dohodnú?"

"Dohodli sa, aspoň, čo som videla," lastovička bránila seba i chudobnú rodinu pod plechovou strechou.

Obe lastovičky sa na chvíľu odmlčali. Staršia myslela na parádny dom, trblietavý a plný nových dobrodružstiev a prekvapení. Mladšia na rodinu, čo sa spolu stretáva pred jedným televízorom s ošúchaným balíčkom kariet a pri zašpinených škatuliach od staromódnych spoločenských hier.

"Takže pôjdeme do môjho, parádneho domu?" opýtala sa staršia lastovička veselo.

"Môžeme. Ale kde si urobíme domček?"

"Jeden na prízemí nad obývačkou," začala plánovať natešená lastovička. "Druhý nad detskou izbou dievčaťa, ďalší nad spálňou, nad jedálňou, nad obidvoma oknami chlapčenských detských izieb a ešte..."

"Koľko tam budeme mať domčekov?" prerušila ju mladšia lastovička smutne.

"Koľko? A čo ja viem? Koľko budeme chcieť!"

"Na mojom dome by nám stačil jeden malý domček pod strechou na pravej strane. Odtiaľ by sme videli do okien detí i do okien obývačky. Inde sa ani nestretávajú..."

"Nie, to bude nuda!"

"Nuda?" bránila sa mladšia lastovička. "Ale budeme spolu... v jednom domčeku ako rodina a nie každý v inom, ako na tom tvojom parádnom dome."

"Nechápem, prečo by sme v tom parádnom dome nemohli byť spolu v jednom domčeku?"

"A čo ak ty budeš chcieť byť pri jednej detskej izbe a ja pri kuchyni? Alebo ty pri obývačke a ja pri jedálni? Čo ak sa nedohodneme?!"

"A prečo by sme sa nedohodli?" zasmiala sa neveriacky lastovička.

"Prečo? Preto, prečo sa nedokáže dohodnúť ani tá tvoja rodina, na čo sa budú pozerať v televízií a potom musia mať televízor v každej izbe, len aby sa navzájom nevyrušovali. Preto! Ak budeme bývať v jednom domčeku, budeme bývať spolu ako moja rodina. Ale ak ich budeme mať veľa, potom budeme každý sám ako tá tvoja rodina v zlatej klietke."

Staršia lastovička zavrtela vidlicovým chvostom a upravila si krídla.

Menej je niekedy viac, napadlo jej, ako jej vravievala mama. Možno má jej kamarátka pravdu. Jeden domček je dosť, hlavne, ak v ňom nebude nikdy sama.

"Máš pravdu," povedala smutne, ale múdro, "lepšie je byť spolu, hoc mať menej, ako mať veľa a byť každý sám."

"Vedela som, že budeš súhlasiť!" zaštebotala rozradostene mladšia lastovička. "Uvidíš, bude sa nám tam páčiť, tá rodina je skvelá..."

Slnko sa pomaly dotýkalo ďalekých kopcov, keď sa k sebe na suchom konári jablone pritúlili dve lastovičky. Budú bývať spolu. V jednom domčeku ako rodina.

"Budeme spolu," pošepla spokojne staršia lastovička svojej sestre. "A to je viac, ako akýkoľvek parádny dom na svete!"

"Spolu!" vzdychla mladšia lastovička a privrela viečka pred ostrým svetlom zapadajúceho slniečka. "Budeme bývať spolu!"

"Aké pekné," tešila som sa s lastovičkami. "To je príbeh o vás, však?"

"Áno," zaspievala menšia lastovička, "a teraz bývame spolu v jednom maličkom domčeku a vždy sme spolu..."

"Aj my takto bývame," pochválila som náš domček, "nemáme toho veľa, ba ani televízor v každej izbe. A ocko s nami vždy hráva nejaké hry, aby sme sa neschovávali v dome, ale boli vždy spolu..."

"A si takto šťastná?" opýtala sa ma väčšia lastovička.

"Šťastná," súhlasila som s lastovičkou, "aj keď občas by som chcela vlastný televízor alebo kľúč od dverí do detskej izby, aby som mohla byť sama, ale dlho by som sama nevydržala..."

"Ani my," pritúlila sa menšia lastovička k väčšej.

"Nie je dobre, ak je niekto sám," povedala som, čo mi pred rokom povedal ježko.

"Najlepšie je, keď sme všetci spolu, však?"

"Aj moja mamka to hovorí," spomenula som si, aká je mama rada, keď sme všetci doma a spolu.

"Tak to ste potom šťastná rodina," štebotali lastovičky, "tak ako my..."

Vstala som z lavičky a poďakovala som sa lastovičkám, že mi povedali svoj príbeh.

Už som ich počula veľa. O labuti, ktorá nám pripomína, koľko krásy je na svete. O pume, ktorá ma naučila, ako sa máme správať v lese. O leňochodovi, ktorý aj keď je pomalý, je tak akurát. O žirafe, čo iba snívala, ale zabudla si urobiť plávaciu vestu. A teraz tie lastovičky.

Prvýkrát som počula príbeh, ktorý zažili zvieratká samé. Labuť hovorila o inej labuti, tak ako puma o inej mačacej rodinke. Ale tieto lastovičky rozprávali o sebe. No, nie je to zázračné?

Lastovičky roztiahli krídla a boli preč. Počula som ich ešte chvíľu štebotať, hoc som ich už nevidela. Stratili sa mi medzi stromami skôr, než by ma videli, ako im rukou mávam na rozlúčku.