19.

Už som sa chystala vstať, keď tu ma zrazu zastavil plachý hlások.

"Počkáš ešte chvíľu?" opýtal sa ma nežný hlas.

"Počkám," obzerala som sa okolo seba. Klietky boli ďaleko od cesty, aby som videla, kto sa so mnou rozpráva. A tak som sa dívala okolo seba, či vari nejaká lienka alebo včielka.

Za lavičkou bola čerstvo pokosená tráva a uprostred nej maličký krík, z ktorého sa na mňa usmievala jediná rozkvitnutá biela ruža.

"Ahoj," sklonila som sa k nej veselo.

"Ahoj," prehovorila ruža znova, "môžem ti povedať príbeh aj ja? Bude o záhradníkovi, ktorý miloval moju mamu viac, než ktokoľvek iný na tejto zemi..."

"O záhradníkovi?" premýšľala som nahlas.

"Každá záhrada ma svojho záhradníka a každá ruža svojho obľúbeného pestúna..."

"Aha," dovolila som jej, aby mi to vysvetlila. "Aj ty?"

"Samozrejme," usmiala sa ružička, "chlapca, čo sa stará o tulene. Každé ráno sa pri mne zastaví, aby sa ma opýtal, ako sa mi darí. Napojí ma, poláska a potom ide ďalej. A večer sa zastaví zas, len aby sa presvedčil, že mi počas dňa nik neublížil..."

"Aj o mňa sa tak starajú rodičia..."

"Všetci to potrebujeme, aby sa o nás starali," povedala láskavo, "aby mal o nás niekto starosť..."

"Už sa neviem dočkať," usadila som sa na okraj lavičky a hlavu som si oprela do dlaní, len aby som lepšie počula. A biela ružička začala rozprávať.

Vyrozprávam ti ho, ako mi ho rozprával záhradník, ktorý miloval svoju záhradu, rovnako ako všetky ružičky v nej.

Rád chodievam do záhrady za domčekom, kde bývam. Pod vysokánskym živým plotom sa tam odjakživa červená záhon nádherne rozkvitnutých ruží. Starám som sa o ne každý deň a starám sa o ne s láskou. Polievam ich, aby im nepadali červené hlávky od smädu na zem. Rozprávam sa s nimi, aby sa nikdy necítili osamelé. Radujem sa s nimi, hlavne keď ich rozosmieva pohladenie teplých slnečných lúčov. A smútim, keď niektorej vyschne list alebo sa zlomí tŕň - aj slzu vylejem, keď sa im rosia lupene.

Mám svoje ruže rád.

Všetky sú červeno bordové ako obloha, keď slnko zaspáva po namáhavom dni. Všetky, až na jednu, čo tá už z diaľky svieti ako svätojánska muška pod nočným nebom. Dodnes neviem, ako sa do mojej záhrady dostal. Ja som ju nesadil. Možno prišla sama a možno ju privial vietor. Je trošička nižšia, než ostatné ruže. A je biela. A mlčanlivá.

Červené ruže sa zavše tešia, keď prichádzam medzi ne. Prekrikujú sa jedna cez druhú, len aby som im daroval úsmev, svoj čas a milé slovo. Každá z nich mi chce niečo povedať. Jedna je smädná alebo jej vadí vysoký živý plot, čo im kradne slnečné lúče. Iná sa túži pochváliť veľkosťou a farbou lupeňov alebo ma iba prosí, aby som si z nej privoňal. Rád sa s nimi zhováram pre ich jednoduchosť a úprimnosť.

"Som pekná?" opýtala sa ma raz najčervenejšia spomedzi všetkých ruží.

Nežne som sa usmial. Je len jedna jediná a zároveň najväčšia starosť mojich ruží: či sú pekné. Túto otázku som dostával niekoľkokrát za deň. Ak som jednej pošepol, že je nádherná, musel som to potom osobitne povedať každej z nich. A ony sa potom červenali, akoby im lupene horeli.

Ruže inú starosť nemajú. Byť pekné, krásne, nádherné. Páčiť sa a počúvať lichôtky o tom, akú majú farbu, výšku, bujné zelené listy a svieže lupene. Najviac sa však pýšia vôňou. Niet krajšieho vyznania lásky, ako keď ruži poviem, že dnes vonia nádherne!

Všetky sa so mnou zhovárajú, až na tú bielu osamelú. Vždy, keď sa opýtam, ako sa jej vodí, alebo či jej niečo nechýba, ona mlčí. Ostatné ruže ma zavše bránia, že si nezaslúžim, aby sa ona ku mne takto správala, ignorovala ma a zaťato mlčala, keď sa jej spytujem. Lenže ja sa nehnevám. Myslím si, že trpí aj bez môjho ponosovania. Aj preto ju polievam a hladím s rovnakou láskou, ako tie červené. Každé ráno i večer, keď ich prichádzam pozdraviť, nezabudnem zvlášť osloviť aj ju, no dosiaľ mi nikdy na pozdrav neodpovedala. Ani sa na mňa nepozrie, len odvráti svoju bielu hlávku, akoby chcela predo mnou schovať svoje slzičky. A potom, keď sa mi otočí chrbtom, ostatné ju ešte viac okrikujú. Je mi jej ľúto. Lenže neviem, ako jej pomôcť. Možno je nemá a nemôže mi to povedať.

Jeden večer som si všimol, že sa akosi zvláštne hrbí. Hlávka jej padala na stranu a stonka sa jej krčila na dvoch miestach. Vyzerala ako nepodarený paragraf. Možno by som si to nevšimol, ak by sa červená ružička v jej blízkosti nechválila, aká je štíhla.

"Nádherná," pochválil som ju. Otočil som sa však k bielej hlavičke smutnej ruže.

"A tebe je čo? Prečo sa tak hrbíš? Si smädná? Ak nebudeš piť, budeš slabá a potom budeš takto padať k zemi."

Spodné tŕnie mala úplne zlomené a na stonke okolo nich hlboké škrabance.

"Čo sa ti stalo?" neveril som vlastným očiam.

Najskôr som si myslel, že to urobila líška alebo zajac a možno ešte niekto menší. Lenže na ostatných ružiach nebola žiadna stopa po násilí.

"Čo sa jej stalo?" opýtal som sa červených ruží. Museli predsa niečo vidieť a teda aj vedieť, kto ublížil jedinej bielej ruži v záhone. Ony však záhadne mlčali.

Vstal som a odbehol do garáže po palicu a motúz. Sklonil som sa k nej a zapichol som jej palicu blízko poranenej stonky. Jemne som ju o ňu oprel a opatrne som ju k nej priviazal. Dúfal som, že jej tým nespôsobujem ďalšiu bolesť.

"Opri sa o ňu, vyzeráš slabo, toto ti teraz pomôže," pohladil som ju po zlatých lupeňoch. "Aj my ľudia sa opierame o palice, keď nás nechcú držať vlastné nohy."

"Tak, čo sa stalo?" postavil som sa a rázne som sa opýtal červených ruží, čo vedia o záhadnom poranení bielej ruže.

"My nevieme," povedala hrdo najvyššia červená ruža. "Však som pekná?"

"Si."

"Aj ja?" začali sa prekrikovať ostatné.

"Všetky ste pekné."

"Naozaj?" opýtala sa maličká červená vedľa poranenej bielej.

"Naozaj," odvetil som sucho.

"Hneváš sa?" opýtala sa malá červená ružička.

"Nehnevám. Len mi je smutno."

"Pre bielu ružu?"

"Vieš, všetky ste krásne a ona," díval som sa na zvesenú hlávku s popraskanými lupeňmi, "asi jej dávam málo lásky, asi potrebuje viac. Je to moja vina, že sa tu necíti dobre."

"Nie je," začali sa navzájom prekrikovať červené ruže, "to nie je tvoja vina!"

Nie je nezvyčajné, ak sa ruže prekrikujú. Nezvyčajné je, ak sa medzi hlasy červených ruží schová hlas bielej ružičky. Dosiaľ som ju niekdy nepočul rozprávať. Ani slávik nespieva tak sladko ako ona.

"Nie je to tvoja vina," opakovala dookola a smutne biela ružička.

"Nie?" sklonil som sa k nej natešený, že rozpráva a vzal som jej lupene do dlaní. "A čia teda?"

"Cítim sa tu sama," povedala a z jej očí mi do rúk padli dve obrovské slzy.

"Sama? Veď je vás tu viac ako päťdesiat. Ako sa tu môžeš cítiť sama?"

Biela ružička mlčala. I červené sklonili zahanbene hlavu.

"Vy ste jej ubližovali?" vyšlo zo mňa nahnevane, keď som pochopil, kto jej nakreslil tie škrabance. "Naozaj ste jej ubližovali?"

Neviem si spomenúť na chvíľu, kedy by bolo v ružovom záhone také hrobové ticho, ako keď som zistil, že červené ruže ubližujú bielej ružičke.

"Správate sa ako ľudia!" vyletelo mi z pokrivených úst.

"Nie sme ako ľudia!" odvážila sa zodvihnúť hlavu jedna červená.

Prirovnať ruže k ľuďom? Pre ruže neexistuje väčšia urážka.

"Nie?" cítil som, že moje sklamané srdce búcha ako zvon, "Tak prečo ste jej ubližovali? Lebo je najmenšia z vás? Lebo je biela a nie červená? Lebo nemá taký ostrý a pyšný jazyk, ako máte vy? Tak mi to vysvetlite! Prečo?"

Mlčali. Vždy mlčia, keď im prestanem pripomínať, že sú najkrajšie na svete.

"Tak vidíš!" hneval som sa na seba, že som na to neprišiel skôr. "Tak sa ľudia správajú! Ak niekto nie je podľa ich predstáv, tak nie je dosť dobrý na nič. Chcete sa takto správať? Chcete byť ako ľudia?"

"Nie," pošepla trasľavým hlasom biela ružička, kým červené k nej postupne otáčali svoje ponížené hlávky. "My sme ruže, my nie sme ľudia."

"Má pravdu," povedala najvyššia červená ruža. "My nie sme ľudia."

"Prepáč mi, že som ti ubližovala. Už nebudem," otočila sa k bielej ružičke. "Či si biela, či červená, si ako my. Si ruža a si naša. Budeme priateľmi?"

Pridali sa k nej aj ostatné ruže.

Odprosovali ju za bolesť, ktorú jej spôsobili, i za rany. Ospravedlňovali sa, že sa správali ako hlúpi ľudia. Skláňali sa k nej, aby ju poláskali a tie najbližšie ju začali podopierať.

"Asi už môžem dať von tú palicu, však?" opýtal som sa ruží. "Pomôžete jej?"

Červené súhlasili a biela ružička sa usmiala. Asi prvýkrát v živote. Určite prvýkrát predo mnou.

Malá, sklonená, pokrivená biela ružička sa nežne usmievala, keď ju medzi seba prijali veľké, vzpriamené a hrdé červené ruže. Tak to má byť, veď ruže nie sú ľudia. Sú krásne a krása má predsa slúžiť iba dobrom, nikdy nie zlom.

Posadil som sa medzi ne a dovolil som im, aby ma poláskali svojou vôňou...

"My ľudia sme zlí?" opýtala som sa ružičky, keď dorozprávala.

"Občas áno," pošepla ružička, "hoci by ste ani nemuseli, ak by ste sa o druhých starali viac, než sa staráte sami o seba..."

"Ale nie všetci," bránila som svoju babku, svoju mamu i ocka.

"Nie všetci," súhlasila so mnou ruža, "tak ako nie všetky ruže sa vždy správajú ako ruže. Občas sa správajú ako ľudia..."

"A ľudia sa občas správajú ako ruže, však?"

"Správne," súhlasila so mnou.

"Takže, ak sa moja mamka stará o mňa viac než o seba," vyzvedala som, "môžem ju volať ružička moja?"

"Môžeš," usmiala sa placho biela ruža.

"Ockovi by sa asi nepáčilo, ak by som ho tak volala," usmiala som sa, "ale myslieť si to môžem. Aj on je taká moja ruža..."

"Aj on," usmiala sa ružička.

"Budem ich tak volať, tajne," zaumienila som si nahlas, "veď oni sa o mňa starajú viac než by sa mohli starať o seba. Robia všetko pre to, aby som bola šťastná a niekedy až tak veľmi, že nemajú čas ani na seba..."

"Tak to máte doma plný dom ruží," usmievala sa ružička.

"Dom plný ruží..." páčilo sa mi to. "Ďakujem ti, ružička..."

"Nemusíš ďakovať," sklonila mi svoju hlávku do dlane, "stačí, ak budeš ako my všade, kam pôjdeš, stačí ak budeš takou malou, nenápadnou ružičkou vo veľkej záhrade sveta..."

"Budem," pošepla som, "a ak stretnem tvojho chlapca, čo sa stará o tulene, poviem mu, že si nádherná a že si v poriadku, dobre?"

Ružička súhlasila. Rozlúčila som sa s ňou a pokračovala som chodníkom do stredu zoologickej záhrady.

Ešte som si spomenula na svojho ocina. Ako by sa asi tváril, ak by som ho dnes doma privítala otázkou: "No čo, ružička moja, ako dnes bolo v práci?"

Musela som sa smiať. Šťastná a vďačná za zázračný narodeninový deň v zoologickej záhrade.