20.

"Aký si veľký," zastala som pred vysokou klietkou a dívala som sa na vtáka, čo vyzeral ako pštros. Lenže mal kratší krk, bol chudší a sedel na strome. Nikdy nepočula, aby pštros niekedy sedel na strome.

Chcela som povedať, že je škaredý. Ale nechcela som byť neslušná.

"Ja sa volám Adelka, a ty si?" opýtala som sa čudného vtáka.

"Suuup," zletel ku mne obrovský vták. Krídla mal väčšie, než lastovičky alebo labuť. Obrovské čierne krídla. Naozaj vyzeral strašidelne.

"Nepáčim sa ti?" opýtal sa ma sup.

"Vyzeráš strašidelne," priznala som sa, ako som sa cítila, keď mi bol tak blízko.

"Vyzerááám," rozosmial sa sup.

"Povieš mi príbeh?" opýtala som sa ho úctivo. "Ale ak poznáš iba strašidelné, tak ja pôjdem inam. Nemám rada strašidelné príbehy."

"Poviem ti veselýýýý..."

"Budem sa teda snažiť usmievať, dobre?" chcela som byť vtipná.

"To uvidííííme..." zasyčal sup.

Ani by mi nenapadlo posadiť sa k nemu ku klietke. Ostala som stáť za ohradou a čakala som, kedy začne. Vraj, veselý...

Bolo skoré ráno. Les sa prebúdzal pod zlatými lúčmi slniečka rovnako rýchlo ako lúka pod hrebeňom. Zarosené kvietky otvárali svoje lupene, aby sa ohriali po studenej noci. Sivé myšky vychádzali z dier a preháňali sa pod nohami vysokej trávy. Včielky preletovali z kvetu na kvet a cvrčeky vylihovali na širokánskych listoch zarosených lopúchov.

Uprostred lúky pristál obrovský čierny sup. Širokánske krídla zložil k telu a dlhočizným zobákom sa zapichol do zeme. Zavrtel hlavou a pozrel k nebu. Slniečko pálilo. V tom čiernom páperí mu bolo horúco. Natiahol krk a zbystril sluch, či niekde na okolí nepočuť zurčanie potôčika. Po dlhom lete vysmädol.

Ihneď vedľa neho pristál maličký vrabček. Sup si ho premeral prísnym, až závistlivým pohľadom.

"Prečo len nie je čierny ako ja?!" díval sa sup na vrabca. "Isto mu nie je tak horúco ako mne."

Vrabček sa niekoľkými skokmi dostal k lesu a zmizol supovi z očí.

"Čo keby som bol ako on. Hnedý. Alebo strakatý."

Natiahol krídla a jedným švihom sa odlepil od zeme. Letel rýchlo a vysoko ako skúsený letec, až nad oblaky. Pristal na maličkom bielom mráčiku a natiahol krk na stranu, odkiaľ pálilo slniečko.

"Nemohol by som byť ako vrabec?" opýtal sa sup slniečka. "V čiernom perí mi je horúco, ak by som bol hnedý ako on, možno by mi bolo lepšie?!"

"Dobre," usmialo sa slniečko a pohladilo nespokojného supa čarovným slnečným lúčom. Ihneď sa premenil na supa hnedého. Ten sa poďakoval a spustil dole na zem.

Keď pristál na lúke pod lesom, vypol hruď a pyšne sa prechádzal pomedzi vysokánsku trávu. Hnedého supa, to ešte nikto nevidel. Myšky, čo ho z diaľky pozorovali, sa na ňom prenáramne zabávali. Vyzeral smiešne. Sup s perím ako vrabec, kto to kedy videl.

Sup sa prešiel cez čistinku a ďalej si pyšne vykračoval do lesa. Z vysokánskeho stromu nad ním sa ozývalo opakované klop-klop. Ďateľ, lekár stromov, liečil napadnutý smrek. Sup sa na neho zadíval a zasa mu prišlo ľúto. On je hnedý ako vrabec, kým ďateľ vyzerá tak nádherne. Čo keby bol ako on? Nerozmýšľal dlho. Natiahol krídla a už bol na mráčiku pri slniečku.

"A keby som bol ako ďateľ?" opýtal sa slnka. "Nemusím robiť to čo on, ale keby si mi zmenil perie, aby som bol farebnejší?"

"Dobre," povedalo slniečko a čarovným lúčom ho premenilo do farieb ďatľa.

Sup sa poďakoval a spustil sa z obláčika na zem. Pristál na čistinke pod stromom tak prudko, že vyrušil ďatľa v jeho práci. Tomu skoro spadol zobák, keď zbadal pestrofarebného supa. Prilepený k stromu sa rozosmial tak hlasno, až to vyrušilo zvieratá naokolo. Pribehli, aby zistili, čo sa stalo. Všetky sa smiali. Líška, srny, jazvec i myši. Sup sa urazil, natiahol krídla a preletel cez lúku na druhý okraj lesa.

"Nech si vravia, čo chcú! Mne je tak dobre," hundral si medzi zobákom, keď zbadal ako z lesa vystupuje páv. Skoro onemel, keď zbadal krásu jeho peria.

"S takýmto páperím by som bol najkrajším supom na svete," pomyslel si a hneď natiahol krídla, aby sa ešte raz porozprával so slniečkom.

"Dobre," usmialo sa slniečko znova a čarovným lúčom sfarbilo perie supa farbami dúhy. Vyzeral nádherne.

"Ďakujem. Ďakujem. Skvelé," obdivoval sa sup, keď sa zbadal v zrkadle obláčika. Zamával pestrofarebnými krídlami a vrátil sa na lúku.

"Nech sa len smejú. To preto, že závidia. Nik nie je taký krásny ako ja," húdol si svoje dúhový sup.

Na okraj čistinky priletel kŕdeľ supov. Pestrofarebný sup sa chcel kamarátom pochváliť a tak vlietol medzi nich. Vyplašil ich skoro na smrť. Niet ani divu. Nesmiali sa. Bolo im viac do plaču ako do smiechu.

"Čo sa ti stalo?" opýtal sa jeden z nich.

"Nič. To slniečko," chválil sa pyšne, "poprosil som ho a ono mi zmenilo perie na farby dúhy."

"Dúhy? Veď si sup čierny, nie dúhový!"

"No a čo? Mne sa to páči. Som taký... taký... iný!"

"Tak tebe sa zachcelo byť iným?!" pristúpila supia mama. "Vyzeráš ako čudo a nie ako sup! Ako šašo! Ak sa ti páči byť iným, tak viac nemôžeš byť s nami - takto by si nám robil iba hanbu..."

"Ale prečo?" nechápal sup. "Ak by ste sa aj vy nechali premeniť slnečným lúčom, nebolo by to nádherné?"

"Nebolo. Sme supy a nie šašovia."

Skupinka supov sa ani nerozlúčila a odletela preč.

Dúhový sup ostal sám. Nielen že ho vysmiali všetky zvieratká z lesa, ale aj jeho priatelia. Prišlo mu ľúto. Spomenul si na chápavé slniečko, ktoré mu nič nevyčítalo. Ide za ním. Sup roztiahol krídla a vyletel k nebu.

"Všetci sa mi smejú!" sťažoval sa mu pestrofarebný sup. "Vraj vyzerám ako šašo!"

"No, vyzeráš..." súhlasilo slniečko pokojne.

"Tak prečo si ma potom prefarbil?"

"Lebo si chcel!"

"A prečo si mi nepovedal, že sa mi budú smiať?"

"Lebo by si mi neveril."

"Aha," dúhový sup vedel, že má pravdu. Hoci by mu slniečko vravelo, že to nie je správne, aj tak by to chcel.

"Niekedy vás nechám robiť bláznovstvá, aby ste pochopili, čo je dobré a čo nie! Som si istý, že teraz si už budeš pamätať..." smialo sa slniečko.

"Budem. A vrátiš mi čierne perie?" opýtal sa pokorne.

"Jasne, veď si sup. Čierna ti pristane."

"Teraz už viem."

Slniečko natiahlo čarovný lúč a dotklo sa ním dúhového supa, ktorý sa ihneď premenil na supa čierneho.

Konečne je, aký má byť. Natešený sa spustil z obláčika k ostatným supom. Im čierna nevadí, aj keď je horúco. Ani jemu. Veď je sup čierny. A tak je to najlepšie.

"To sa naozaj stalo?" vyzvedala som pobavene.

"Dááávno, veľmi dávno..."

"Chcela by som ťa vidieť v perí páva, naozaj," zachichotala som sa. "Nevyzeral by si tak strašidelne..."

"Nevyzeral," súhlasil so mnou, "ale tiež by som nevyzeral ako sup..."

"Škoda."

"Už ti mama niekedy povedala, že hĺtaš večeru, akoby si bola hladná ako sup?"

"Počkaj," zamyslela som sa. "Neviem, ale povedala mi už, že som špinavá ako prasa. A tiež, aby som neskákala po gauči ako žaba. A neopakovala po nej ako papagáj. A nevliekla sa za ňou ako slimák..."

"Tak vidííííš," sup roztiahol svoje ozrutné krídla, "sup je sup a dieťa je dieťa. Ja sa nebudem správať, ako keby som bol ďateľ a ty, ako keby si bola prasa, žaba, papagáj či slimák. Dohodnuté?"

"Dohodnuté..." súhlasila som.

"Veď tvoja mama nechce nič viac, než len aby si sa správala ako človek," poučoval ma sup ďalej. "Tak ako každá supia mama chce, aby sa jej deti správali ako supy a nie ako ďateľ či páv..."

"Rozumiem, rozumiem," opakovala som, aby mi viac neopakoval, čo som pochopila hneď.

"Dobreeeee," dodal sup a vzlietol opäť do výšky. Schoval sa do koruny stromu a ja som pochopila, že je čas rozlúčiť sa.

"Dovidenia, ujo sup," zakričala som do neba.

"Doviiiii," počula som zhora.

Otočila som sa a pokračovala som cestičkou do kopca. Pomaličky ako slimák. Usmiala som sa. Ako slimák. Ako žaba. Ako papagáj. Ako sup. Nie, nie. Ja som dieťa, slušné a vychované mamkou a ockom, tak sa teda budem správať ako dieťa. Budem sa umývať, aby som nevyzerala ako prasa a nebudem mamke odvrávať, aby som nebola ako papagáj.