23.

"Pozri, Adelka, dúha," ukazovala mi babička, "tam, nad klietkami..."

"Nádherná," posadila som sa k babičke na mokrú lavičku.

"Dúha," pošepla starká a otočila sa ku mne. "A teraz ti poviem príbeh ja, dobre?"

"Ty?" dívala som sa na ňu prekvapene.

"Počúvaj," žmurkla na mňa starká, "a nič sa nevypytuj..."

Starká si ma pritisla k sebe a začala rozprávať.

Bola som ešte dieťa, keď sa to stalo. Bol obyčajný deň. Obloha nad dedinou bola nezvyčajne farebná. Na belasom pozadí sa preháňali maličké i väčšie obláčiky: biele ako čerstvý sneh, jemnulinko sivé ako popol na pahrebe i čierne ako havranie páperie. Všetky obláčiky sa vozili ako na mliečnej dráhe rovnakým smerom. Putovali oblohou pomaly ako karavány tiav hlboko pod nimi na vysušenej zemi. Neponáhľali sa, veď ani nemali kam. Obláčiky sa na oblohe môžu povaľovať celý deň a nikdy sa pri tom nenudia.

Slniečko práve vystrelo všetky svoje dlhokánske lúče. Dotýkalo sa nimi suchej zeme, belasej oblohy i lenivých obláčikov. Niektoré z nich, tie nezbedné, sa odvážili priblížili až k nemu, aby mu na chvíľu zacláňali dovidieť až na zem.

Obloha bola tichá a pokojná, až kým sa na poludnie k sebe nepriblížili dva maličké obláčiky. Rýchlejší chcel predbehnúť toho pomalšieho pred sebou a tak ho prosil, či by sa trocha neuhol, aby mu nebránil v ceste.

"Čože?" čudoval sa pomalší obláčik. "Hovoríš, ako keby na oblohe nebolo dosť miesta! Ak sa chceš predbiehať, tak ma obíď. Prečo by som ja mal ustupovať tebe?"

"No dovoľ!" zamračil sa rýchlejší oblak. "To ty tu zavadziaš a nie ja!"

"Zavadziam?" urazil sa pomalší. "Veď obloha je pre všetkých! Tu nikto nikomu nezavadzia!"

"Ba hej!" kričal rýchlejší obláčik. "Ty zavadziaš mne!"

"Môžeš ma obísť," povedal pokojne pomalší obláčik ešte raz, mysliac, že tým bude konečne všetko vybavené a rozhovor tak ukončený. Lenže rýchlejší obláčik sa nahneval. Neobišiel ho. Ale z celej sily sa rozbehol a narazil do obláčika pred sebou. Pomalší sa hneď nafúkol a zväčšil o dvojnásobok.

"Čo to robíš!" okríkol nezbedníka za sebou. "Správaj sa slušne. Ak ti zavadziam, tak ma predbehni, ale neprovokuj ma!"

Rýchlejší obláčik ho však nepočúval. Rozbehol sa znova a z celej sily narazil do mráčika pred sebou. Pomalší sa znova nafúkol a zväčšil o trojnásobok. Ba aj jeho farba sa zmenila: celý biely zosivel.

"Tak ty nerozumieš!" bránil sa nahnevane pomalší obláčik. "Opakujem ti, neprovokuj ma!"

"A budem!" vysmieval sa mu rýchlejší a znova do neho udrel z celej sily, až to medzi nimi zaiskrilo.

Nebo hneď spozornelo. Slniečko práve zaclonil obrovský biely mrak a maličké obláčiky z oblohy sa začali zväčšovať a presúvať na miesto tam, kde sa hádali dva nevychované oblaky.

Obloha napokon úplne sčernela. Rýchlo sa zmenila na sivú machuľu, cez ktorú viac nebolo vidno ani belasé nebo, ani zlaté slniečko. Čierňava svojou širokánskou papuľkou zhltla všetky žiariace slnečné lúče. Svetlo na nebi zhaslo a ľudia na zemi hľadali, kam by mohli utiecť pred vojnou nafúknutých mračien.

Pomalší obláčik, len čo sa zmenil na rytiera v sivom brnení, sa nahnevane otočil tvárou k rýchlejšiemu. Aj on vyzeral ako rytier pripravený bojovať na život a na smrť.

"Takže súboj?" opýtal sa pomalší z nich.

"Súboj!" súhlasil rýchlejší.

Obloha sa už úplne zatiahla. Dva nahnevané obláčiky sa zmenili na ozrutánske mračná. Očerneli. Z celej sily do seba tĺkli ako dva capy tvrdými rohami. Na nebi sa spočiatku iba iskrilo, ale po chvíli sa k zemi spustili ako žeravé nite neľútostné žltočervené blesky. Dvaja nezbedníci sa hnevali, urážali a zápasili o to, kto je silnejší.

Hlupáčikovia. Len preto, že sa na oblohe nevedia dohodnúť nezbedné obláčiky, majú trpieť ľudia na zemi, hútalo zaclonené slniečko.

Trvalo to nie viac než desať minút. Mračná skúšali silu svojich ramien a oblohou to rinčalo a blýskalo sa ako na bojovom poli. Asi by sa takto nezmyselne naťahovali až do rána, ak by konečne nezakročilo slniečko.

Natiahlo dva zo svojich skrytých lúčov a chytilo obe mračná pod krk.

"A dosť!" skríklo nahnevane. "Stačilo, chlapčiská nevychované!"

Odtrhlo ich od seba a poriadne na nich nakričalo. Či sa len nehanbia takto plašiť ľudí na zemi a robiť neplechu na oblohe! Dokedy sa budú takto naťahovať ako deti na pieskovisku o lopatku a vedierko.

"Neviete, ako sa máte správať?" hnevalo sa na ne slniečko. Odtiahlo ich od seba ešte viac. Na oblohe sa v priestore medzi nimi ukázalo maličké srdiečko.

"Vari ste zabudli?" ukázalo na srdce, čo tie dva nahnevané mraky vytvorili, keď sa od seba odtiahli.

"Máme sa mať radi," zahundral pomalší obláčik.

"Je mi to ľúto," pridal sa k nemu rýchlejší.

"Podajte si ruky a potom spolu pohladíme vyplašenú zem," napomenulo ich otcovsky slniečko.

Oba obláčiky si podali ruky a po okraji srdiečka vytvoreného z dvoch zahanbených obláčikov skĺzli tenučké slnečné lúče až k premočenej zemi.

"A teraz vaše slzy!" požiadalo ich slniečko rázne a oba mráčiky sa rozpršali teplými dažďovými slzami. Len čo sa slzy obláčikov dotkli tečúcich slnečných lúčov, zo srdca na oblohe sa k zemi vyliala dúha - krásna, pestrofarebná dúha.

"Ľudia nám tie blesky odpustia," usmialo sa slniečko na obláčiky, keď sa pomaly začali rozchádzať z bojiska. Kým sa nebo znova vyjasnilo, ľudia na zemi povychádzali zo svojich domčekov potešiť sa pohľadom na dúhu.

A tak je to vždy. Keď sa nebo háda, padajú slzy a tečie dúha, aby aj ľudia na zemi nezabudli, že kde sa dvaja hádajú, trpia tým všetci.

"Starká," odtiahla som sa od babičky a zahľadela som sa jej zvedavo do očí, "odkiaľ to vieš?"

"No nie je to nádherné," pošepla starká, "slzy, čo robia dúhu..."

"Ale, odkiaľ to vieš," horela som nedočkavosťou.

"To nie je dôležité, dieťa," usmiala sa na mňa starká, "hlavne si pamätaj, že vždy, keď urobíme čosi zlé a keď to potom ľutujeme, tak naše slzy robia dúhu..."

"Starká, prosím," dúfala som, že mi to povie.

"Buď dobré dievčatko," pokarhala ma starká láskavo, "bude to naše tajomstvo, veď vieš, narodeninový deň v zoo je jedno veľké tajomstvo..."

"Viem," pošepla som smutne.

"Tak a teraz mi porozprávaj, čo si sa dnes naučila..." vyzvedala starká.

Aj som jej chcela povedať, že nepoviem, tak ako ona mi nepovedala, odkiaľ vie príbeh o slzách dúhy. Ale nebudem zlé dievčatko.

"Najskôr som počula od..." začala som rozprávať, ale potom som si spomenula, že je veľkým tajomstvom, že sa so mnou rozprávali zvieratká. "Najskôr som sa naučila nové slovo. Uwau. A mali by sme ho používať každý deň, lebo každý deň sa okolo nás deje niečo, čo si zaslúži náš obdiv..."

"Ako dúha pred chvíľou, však?" súhlasila starká.

"A potom, že by sme sa nemali veľa porovnávať, kto je lepší a kto horší, lebo všetci sme nádherní tak akurát," spomenula som si na leňochoda, "a tiež, že máme byť opatrní, keď chodievame do lesa, lebo tam bývajú zvieratká. A ony sú tam doma viac ako my. A občas im chodíme po domčekoch a záhradách, a že vtedy sa nás zvieratká boja a môžu nám ublížiť..."

"Dobre," povedala starká potichu, len aby ma neprerušovala.

"Nemáme byť leniví a iba snívať, ale ak chceme byť lepší, tak pre to máme niečo robiť," takto to aspoň vravela žirafa, "a najlepšie je, ak je rodina spolu a nie každý zavretý vo svojej izbe..."

"Stačil by nám aj malý domček, však?" usmievala sa starká a ja som nevedela, či pozná príbeh o lastovičkách alebo či iba náhodou povedala to, čo povedali ony.

"Potom som sa naučila," myslela som na bielu ružu, o ktorú sa nestarali červené ružičky, "že ťa môžem volať moja ružička, lebo sa o mňa staráš viac ako o seba...."

Starká sa rozosmiala. Páčilo sa jej to.

"A tiež, že deti by sa mali správať ako deti a nie ako zvieratká," takto ma to naučil sup, "nemám byť špinavá ako prasiatko, pomalá ako slimák a papuľnatá ako papagáj..."

"Áno, to súhlasím," usmievala sa starká.

"Naučila som sa," spomenula som si na dvoch medvedíkov, veľkého a malého, "že zbytočné sú čisté šaty, ak máme zašpinené ústa a že máme sa starať o svojich rodičov, lebo len oni nám dali to, čo nám už nik iný nemôže dať... život."

"To sa mi páči," pošepla starká.

Aj mne, pomyslela som si a zavrtela som sa na lavičke. Mokrá sukňa sa mi na ňu lepila ako keby som sedela na masle.

"Pôjdeme teraz na zmrzlinu?" opýtala som sa babičky.

"Pôjdeme," starká vstala a podala mi ruku, "ak sa poprechádzame, skôr ti vyschne suknička..."

Vyskočila som na nohy a pritlačila som sa k starkej.

"Mám ťa rada, stará mama," povedala som nahlas, aby to všetci počuli.

"Aj ja teba, dievčatko moje," poláskala ma starká po vlasoch a spolu sme kráčali ku stánkom so zmrzlinou.