Adam 01

Aj ticho má svoju symfóniu.

Svoj hlad i smäd.

Mocné ramená i krehkú šiju.

Zvädnuté lístie i vzpriamený kvet,

ba aj svoj príbeh večný.

Ráno, pridusené hmlou,

dotklo sa ma na obnaženej hrudi

rosou a jej clivým potom.

A človek, kým sa neprebudí

nevie, že je sám.

Obzrel som sa za stvoriteľom,

že sa ho opýtam,

či mi dnes bude robiť priateľa.

A vari on môže?

Len ticho sa vie priateliť

trpezlivo a nesťažujúc si na nebo.

Nevie sa nepodeliť

o svoje mŕtve rany,

objíme utáraných

i mĺkvych na duši,

akoby na počiatku bolo ticho

a nie slovo, čo pusté prehluší.

Stvoril ma On, Boh,

keď ešte v raji

nebolo komu z lásky dať.

Ukázal mi nebo a zatajil zem.

Veď pusté sa zavše tají.

Vyhnanstvo je lepšie nepriznať.

Nazval ma Adamom.

Kúsok zeme,

do ktorej mocným dychom

po spánku nad ránom

vložil dva živé kamene:

bremená

rozumu a vôle.

Akoby človek mohol s Bohom

sedieť pri tom istom stole...

Zasadil ma do zeme

za neviditeľným plotom.

A ukázal mi ráj,

kde ani prácou, ani potom

nie je sužovaný nik.

Budeš záhradník,

povedali mi tri hlasy,

strážca vinice,

a ja som sa tej krásy

držal ako sa drží žobrák palice.

Opíjal som sa kvetmi,

vôňou ich lupeňov, čo rosa čistí slzami.

Sladkosťou z plodov stromov,

i láskaním trávy pod bosými nohami.

Opíjal som sa pohladený

každým kúskom zeme darovanej,

jej farbami a vôňou,

kým ešte nebo bolo na nej.

Kráčal som tichom záhrady,

jej hrdý strážca,

ešte netušiac, že v sladkosti a vôni

je každá pasca,

hoc odkrytá v koži hada vábivá.

Stromy sú plné života

a lúky plné zveri.

Raz budú divoké,

vtedy by som tomu ešte neuveril.

Majú svoje radovánky,

líška i vlčie mláďatá,

veď táto nová zem na nebi

vzájomnou žičlivosťou bohatá

nepozná žiadne strachy.

Nie sú v nej zlí a dobrí,

výbušní a menej hnevliví.

Boh mi raz povedal: pozri,

aby si si raz spomenul

na tento obraz o zemi... jediný pravdivý.

Túlal som sa lesmi

v stáde slobodných koní

a zakopával na lúkach o lenivé medvede.

Odpočíval som s nimi, v ich tôni,

počúval ich spovede,

hoc mne z nich nerozumel nik.

Maličkí boli

pre moje srdce stvoriteľom poznačené

a mocné sa slabšiemu nepodvolí,

až kým v clivej piesni

v tej neznesiteľnej tiesni

nezatúži po niekom, kto z tej istej božej rany

rovnako potajme na svitaní

stane sa človekom.

Aj ticho má svoj bôľ.

Svoje slzy a z nich soľ,

zbytočnú,

keď ju nezbiera nik.

A ticho je trpezlivý spoločník.

Hlučnejší, než škovránka spev,

než medvedí rev,

keďže sa nikdy neunaví.

Ticho je tichom vzácne,

keď dovolí čuť, ako srdce búši,

to len aby v osamelej duši

zapustilo korene.

A kým niekto mne podobný

neosloví ma po mene,

je ticho so svojim jedom

mojim srdcom a jeho stredom,

mojim domovom.

Začal som sa túlať sám,

veď kocúr nemôže byť spoločníkom.

Nerozmunie, čo rozprávam,

len očami jak dvoma Venušami,

prosí, aby som ho šteklil za ušami

a potom si spokojne pradne.

Schovával som sa do tmy stromov.

Alebo do vysokej trávy,

odkiaľ som sa díval na nebo.

A čo dosiaľ horelo stalo sa pahrebou,

čo už len dymí svojim zachrípnutým hlasom.

Verte mi,

nedá sa žiť krásou,

ak sa o ňu nemožno podeliť.

Raz som sa opýtal stvoriteľa,

s kým sa rozpráva on.

Či má niekoho, kto mu je domovom,

srdcom i rukami,

rovnako smiechom i vráskami.

Rozosmial sa zvonivo

a spýtal, či už som osamelý dosť,

aby som si vážil, ak mi dá kosť

z mojich kostí stvorenú.

Srdce z tvojho srdca,

také ti dám,

len ak priznáš, že nie je dobré,

ak človek je sám.

Ani voňavé lúky,

či zahmlené lesy nedajú,

čo môžu dať ruky, keď sa spájajú,

len aby dvoje jedným boli.

Krása rastie do vône

a smútok sa stráca v soli

len na ceste zo srdca k srdcu

neviditeľným mostom.

Položil na mňa ruku

a nebo sa zatiahlo tichom.

Mojim prvým snom.

To len aby tým istým dychom

i vášňou nedočkavý

uložil vedľa mňa do trávy

krehkú, z hliny stvorenú nádobu

so srdcom na moju podobu.

Aj ticho má svoju symfóniu,

keď uháša môj smäd.

Má krehkú šiju,

ten rozkvitnutý kvet,

život z môjho života stvorený,

raz a naposledy,

veď ďalší ako ja

zrodia sa zo ženy.