Adam 03

Hneď s prvou nocou prišli prvé príšery,

i tajomné obludy tmy.

Prvé povery, i prvé nočné mory,

desivé sny.

Schoval som sa do lístia

strachom spotený,

pod tiene ozrutných stromov,

utečený od ženy

v zrúcanine,

kde mal človek nájsť domov.

Sadli si mi na šiju

hanba s výčitkami,

nech ma až do prachu prehnú.

A živí, čo už beztak nežijú,

kam zbehnú?

Neviem, kde bola Eva,

rovnako schovaná v hanbe ako ja.

Ponížená deva, čo bez boja

usmiala sa na hada.

Preč je svetlo, preč záhrada

a muž a žena, spoločníci oddelení tmou

viac nie sú zárukou,

že ráj bude rajom.

A keď ma našiel stvoriteľ,

beztak sa pýtal: Adam, kde si?

Je vari možné,

aby ma ten, čo stvoril hory, lesy

v tej skrýši nevidel?

Vravel som mu, že nahý som

a že to len hanba sama

nedovolí, aby som sa mu ukázal.

Ako to, nahý, spýtal sa ma.

A ako je možné, že rozumieš tomu?

Vari si ty, človeče,

jedol z môjho stromu?

To ty si mi ženu dal!

A ona mi z ovocia dala!

Hlupák. Ani v hanbe som nepriznal,

že to všetko je moja zrada.

A Eva, aj tá sa hneď ukázala,

zaslzená kričiac a obviňujúc hada,

že to jeho jazyk ľstivý zasluhuje trest.

A prečo by sme vraj my dvaja

mali jeho vinu niesť?

Vraj prečo...

Nie, my dvaja sme naozaj neboli

navyknutí priznávať si vinu.

Z hliny stvorenú a nie zo soli

Boh drvil tichom našu človečinu,

by zacelila jeho ranu.

Dal nám šaty a potom prstom ukázal

na otvorenú bránu.

A von!

Zrazu som mal hlad.

Dosiaľ som ani nevedel, čo to je.

Ani som netušil, že treba strážiť,

čo človek nedoje,

lebo plný žalúdok nie je zadarmo.

Tam v raji bol.

Tam sa o nás starali iní,

len aby plný stôl

vždy pripomínal starostlivého otca.

Škoda našej viny.

A prvá clivota v celej svojej paráde

zjavila sa v prvej noci,

keď zaspával som o smäde a o hlade.

A potom prišiel prvý hnev.

Vraj, čo budeme jesť, pýta sa ma žena.

Nie som lovec ani kuchár,

len ovca zablúdená,

ktorú pastier nechal vlkom napospas.

A ja som dúfal, že za krátky čas,

opäť sa rozjasní jeho obloha,

keď žobrajúc priznáme,

že bez Boha

je človek odsúdený na smrť.

A my, veruže, sme boli...

I prvá lenivosť sa škerí

z človeka, čo navyknutý na dary

nič nerobí, len verí,

že ľútosť nebo očarí

viac než zodpovednosť za vlastnú kožu.

Nemali sme súcit s Bohom.

Nemali. Prečo by on mal s nami mať?

Nečakal za najbližším rohom,

hoc sme dúfali,

že by sa mohol zmilovať

a vrátiť nám zem,

kde aj bez práce sú koláče.

Dnes ho ešte ani ja neznesiem,

to vyhnanstvo,

ale raz každý si odskáče,

že práve ja a bez boja

urobil som z Boha klamára.

Kým my sme sa tmou trmácali,

ostatní milovaní v raji

na svetle a v teple nestrácali

z božej miloty.

Aj tie vrabce strapaté,

aj tie včielky zatúlané

majú viac, než my dnes máme.

Adam a Eva, dva stromy vyťaté

z rajskej záhrady.

Hm. Závisť človek neutají,

pohľad ho vždy prezradí.

A ten náš horel viac než nebo horí,

keď sa noc dňu dvorí,

len aby mu prepustila svoje miesto.

Boh nás nechal, opustil.

Oddnes som si vládcom sám.

A pýcha do uší láskavým šepotom

smiala sa mi hašterivo.

Sám sa postarám.

Sám za plotom,

videl som to jasnozrivo,

nové nebo obstarám

pre vyhnaného človeka.

Len ja sám.

Vo svete aj špina má svoj smrad.

Aj človečia vina

i jeho strach, tieseň duše

a jej hlad.

Chodievali sme k jazeru,

len aby sme boli opäť voňavý.

A tam, pred Evou v odhodenej zástere

spoznal som, že je na mieru

stvorená mojej miere.

Žiadostivé oči majú lesk, akýsi iný.

Budem ich skrývať,

budem niesť,

ako dôsledok našej viny.

Objavili sme záhradu plnú plodov

podobných, na aké sme boli zvyknutí.

Jedli sme pažravo a zapíjali vodou,

akoby dvaja scvrknutí

prvýkrát vzali zem do dlane.

Podmaníme si ťa.

A kým sa tak nestane,

nenájde človek pokoj na zemi.

Opakoval som si to dookola

pod stromom schúlený

v bolesti obžerstva.

V rukách za hrsť medu,

na jazyku jeho sladká chuť.

Stúpali sme do kopca,

kým ja pomaly, Eva vpredu,

nechcel som ju predbehnúť.

Tajne som si lízal z dlane,

len aby nevidela.

I lakomý sa človek stane,

keď všetko vzácne stojí námahu.

Majetok je citadela,

ktorú človek chráni životom,

sebecky, hoc by aj iní ochrnuli.

Takto sa žije za plotom.

To len aby ste si spomenuli...

I ticho má svoj hlas

Adamovho sveta.

Vyhnanstvo naokolo, i v nás,

trúchlivý poeta,

čo využíva čas, aby sme zabudli.

Aj svet má svoj bôľ,

slzy a z nich soľ,

to len aby sa navždy nezatúlalo,

čo už dlho sa nepovedalo

a čo bolo o človeku sľúbené:

do raja bol stvorený,

do raja

a nie do zeme...