Ani svätí všetko nevidia

Chcieť rozumieť všetkému, čo Ježiš robí v našom živote a žiť iba v súlade s Božou vôľou je síce pekná predstava, vždy to však bude iba zbožné želanie, nieč viac. Chyby nás neminú, ani pády, zlyhania či zranenia, ktoré sa dotknú nás i tie, ktorými sa my dotkneme najbližších. Sme príliš ľudskí, aby sme boli dokonale pripútaní k nebu už počas nášho pozemského života. Tak to proste je.

Píšem to s pokorou, nie aby som sa ospravedlňoval a zbavoval zodpovednosti.

Keď Mária prichádza na tretí deň ku hrobu, zbadá, že kameň je odvalený a telo Ježiša je preč. Zľakne sa a jej prvá myšlienka je: ,Ukradli ho. Odniesli. Ale kam?'

Uteká k Petrovi a zvestuje mu: "Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili."

Nik v tej chvíli nemyslí na to, že im Ježiš kedysi povedal, že na tretí deň vstane, nie že zmizne alebo ho ukradnú, ale že sám, svojou mocou, vstane.

Hoci Máriu i Petra dnes oslavujeme ako svätých, ani oni nerozumejú hneď všetkému, čo Ježiš robí a prečo to robí. Domýšľajú. A mýlia sa, áno, mýlia sa aj v tom, čo je Božia vôľa. Nevidia, čo Boh robí očami viery, vidia očami strachu či bezmocnosti. A slovo, ktoré im Ježiš kedysi povedal, im ani nepríde na um. Ostávajú zaslepení, až kým sám Ježiš nepríde a neukáže im prebodnuté ruky a bok.

Božia vôľa a porozumenie toho, čo Boh robí alebo nerobí, nie je naše vlastníctvo, ktoré si zaslúžime tým, že sa v pokore sklonení na kolenách dívame na nebo. Boh sa nedá vlastniť. Ani jeho cesty, ani jeho vôľa, ani jeho zmýšľanie.

Žiť svoju každodennosť s Ježišom a nasledovať Božiu vôľu aj v každodenných maličkostiach je dobrá túžba. Bohumilá, povedal by som. A Boh ju vidí.

Lenže nebo nie je za odmenu, ani milosť taká nie je.

To však neznamená, že prestanem bojovať, snažiť sa a hľadať Božie cesty.

Nie som dokonalý, ale môj Boh je!

Nech ma teda to, že sa v Božej vôli zvyknem mýliť, neodrádza od toho, aby som ju hľadal zas. Ani to, že nie vždy rozumiem, čo Boh hovorí, nech ma nezastaví, aby som sa mu aj dnes snažil porozumieť. A napokon, ani to, že znova a znova padám, hoci som sám sebe sľúbil, že už nepadnem, nech mi nie je prekážkou k tomu, aby som túžil opäť vstať.

Nech sa nevzdávam. Len toľko chcem. Vieru, že môj Boh ma aj napriek mojej nedokonalosti a nepochopeniu stále drží na rukách. A túžim tak ako včera a dnes, až do posledných dní svojho života, hľadať ten neopakovateľný dotyk živého, milujúceho a odpúšťajúceho Boha.