Anjel na hnoji

Práve som sa modlil, keď sa pri mne zjavil môj anjel. Kľakol si vedľa mňa a tlačil moje prosby k nebesám spolu so mnou.

Po chvíli sa ku mne otočil a opýtal sa ma, za čo sa modlím. Tak som mu vysvetľoval, ako mi s plačom volala jedna známa, že jej dvadsaťročný priateľ leží v nemocnici po operácii mozgu a umiera, len nech sa modlím za jeho uzdravenie.

Opäť som privrel viečka a úpenlivo som sa modlil, len nech ho vládca nad životom a smrťou uzdraví.

"Vieš, že sa ten mladý muž pred operáciou zmieril s Bohom?" opýtal sa ma anjel, ako keby len tak mimochodom. "Ak by zomrel, mal by istý večný život!"

Otvoril som oči, aby som v tme našiel tie jeho.

"Budeš sa aj tak modliť za uzdravenie?" anjel stále vyzeral, akoby ani nešlo o ľudský život. "Vezmeš si na zodpovednosť, že mu možno ukradneš večný život, len aby si ešte chvíľu požil na zemi? A čo ak sa na tej zemi po uzdravení vzdiali od Boha? Čo ak na neho zabudne a nikdy sa k nemu nevráti? Čo ak potom po rokoch zomrie ako neznaboh, ako starec, čo Boha nepotrebuje, lebo na všetko si stačí sám? To by si riskoval a vzal na seba?"

"Ale ľudia sa na to dívajú ináč..." obhajoval som sa.

"Nezvaľuj to na ľudí," pokarhal ma stále tým neznesiteľne pokojným hlasom, "pýtam sa iba teba: či veríš, že večný život je neporovnateľne viac ako ten pozemský."

Rezignoval som. Mal pravdu. Veľmi by som túžil, aby žil, aby sa zas usmieval na rodičov a priateľov. Aby hrával tenis a študoval medicínu, veď o nej sníval.

Ak by sa to stalo znova, modlil by som sa najskôr za jeho rodičov a priateľov. Modlil by som sa, aby chlapcov večný život slúžil na oslavu neba, na oslavu Božieho mena a na spásu tých, ktorým by tu na zemi najviac chýbal.

Ale tomu rozumejú anjeli viac, než my ľudia. Veď oni vedia, že náš pozemský život je oproti tomu nebeskému ako hnoj oproti zlatu...