Anjel na hnoji

01.01.2017

"Čo robí láska?" opýtal som sa dnes zrána svojho strážneho anjela, keď ma prebúdzal zlatým korbáčom, čo mu na chvíľu prepožičali slnečné lúče.

Obdaroval ma širokánskym úsmevom, ale na otázku mi neodpovedal. Zatrepotal svojimi priehľadnými krídlami a tvár mi pokryli kvapky nočnej rosy, ktorú pre mňa zbieral na lúkach nad dedinou. Zamračil som sa. A on sa opäť usmial. Viem, že to nerobí naschvál, to len aby som konečne prestal snívať a čím skôr vyskočil na nohy.

"Povedz mi to!" žobronil som ešte viac, veď sa mi o nej snívalo celú noc - o láske, čo aj hory prenesie zo zeme k nebesiam, akoby boli z papiera.

"Nebuď taký tajnostkár," dohováral som mu, kým on stále mlčal, "viem, že to vieš. A viem, že ti to povedal..."

Posadil som sa na kraj postele. Moje bosé nohy sa dotkli studenej podlahy. Skoro som zvýskol. Hneď som ich zastrčil do papúč, čo mi Ježiško nechal pod vianočným stromčekom minulý rok.

"Tak povieš mi to?" dobiedzal som a on sa iba usmieval.

Môj šibalský anjel strážny.

Krídlami sa mi prehrabával vo vlasoch, akoby ma chcel učesať. Potom zo mňa jemne zhodil pyžamo a krídlami ma ťahal do kúpeľne, len aby som čím skôr urobil to, čo sa ráno zväčša robí. Zubná kefka bola pripravená na umývadle. Čistý uterák pri koši na bielizeň. Pustil vodu. Musel som chvíľu počkať, kým bude taká akurát - ani studená, ani horúca. A potom ma nechal, aby som sa umyl.

"Tak povieš mi, čo robí láska?" opýtal som sa ho znova, kým som na zubnú kefku tlačil pastu z farebnej tuby.

"Poviem," pošepol a posadil sa na kôš s bielizňou.

"Čo robí?" opýtal som sa nedočkavo, keď opäť mlčal. "Čo robí láska?"

"Je druhá," povedal potichu a na tvári sa mu pohojdával anjelský úsmev. "Láska je vždy druhá, aby mohla dávať milovaného pred seba..."