Anjel o Bohu

12.10.2019

"Povedz mi, ako miluje Boh?" zvedavo som sa díval na svojho anjela, keď sa konečne usadil.

Lietal po izbe ako šarkan na oblohe, akoby sa predvádzal.

"Povedz mi," žobronil som o to, čo nikto dosiaľ neopísal. Ako vysvetliť lásku samého Boha, keď ani nevieme, čo je obyčajná láska. Ozajstné priateľstvo? Skutočný vzťah? Príchod nového človeka na svet? To je láska? Ja to naozaj neviem...

"Tak povieš mi?" pozoroval som ho, ako si v kresle krídlami upravuje kučeravé vlasy. "Vyzeráš nádherne, ako vždy..."

Usmieval sa na mňa, akoby ani nepočul, čo sa pýtam. Niekedy som nevedel, čo si myslieť. Nedal sa čítať, ako zvyčajne čítame ľudí, keď s nimi prežijeme polovicu života. U ľudí to býva jednoduché, ale anjel je nečitateľný ako kus nepopísaného papiera. Nikdy som nevedel, čo si myslí a čo povie. A tak som žobronil ďalej, len nech mi prezradí, ako miluje Boh.

"To nepochopíš..." prestal sa hrabať vo vlasoch.

"Tak predsa to vieš," potešil som sa, že som konečne upútal jeho pozornosť a dúfal som, že bude zhovorčivejší, "povieš mi to?"

"Neviem, ako to povedať," anjel zvážnel, "na jeho lásku nie sú slová..."

"Skús," žobronil som úpenlivo aspoň o kôrku z celej pravdy o mojom Bohu. "Ako miluje?"

"Na to nie sú slová, čo ma nepočúvaš?" vykrúcal sa dookola, aby nakoniec predsa len dodal. "Poviem ti príklad, ale ani ten ti nepovie viac, ako už vieš."

"Hovor," bol som zvedavý, ako sa pokúsi vypovedať to, na čo neexistujú slová, "tak už hovor..."

"Je večná a nemenná," privrel viečka, "hoci ty buduješ mosty, jeho láska sa nemení, rovnako ako sa nemení, ak mosty páliš... Akékoľvek tvoje dobro, ktorým sa pýšiš pred sebou či ním, jeho lásku nezväčší, ale ani tvoje najhanebnejšie zlyhanie, pre ktoré sa pred ním schovávaš, ju nezmenší..."

Privrel som viečka ako on. Uľavilo sa mi. Niet sa čoho báť, ak takto miluje Boh. Vďakabohu...