Anjel v zrkadle

Môj anjel miluje rozprávky. Až tak veľmi, že ich pozná skoro všetky. Občas sa mi ukáže iba tak, aby sa so mnou hral na príbeh. A ja neviem či to robí pre mňa, či pre seba. Ale vždy mi je potom lepšie...

Keď sa naposledy postavil pred zrkadlo a zjemneným hláskom sa mu prihováral, len nech mu odpovie, kto je najkrajší na celučičkom svete, myslel som, že mi pukne brucho od smiechu.

"Samozrejme, že ty," napodobňoval anjel tenkým hlasom zrkadlo, "anjelik môj najkrajší..."

A potom nútil aj mňa, aby som sa postavil pred zrkadlo a urobil to isté. Tak som ho poslúchol. Postavil som sa pred zrkadlo a opýtal sa, kto je najkrajší na svete.

"Samozrejme, že ty!" anjel sa mi prihováral, akoby bol zrkadlom.

Otočil som sa k nemu a provokačne som vyhlásil: "Zrkadlo klame, nemôžeme byť predsa dvaja najkrajší na svete..."

Hádať sa s anjelom? Mal som poriadny kus odvahy.

"Ako môže zázračné zrkadlo klamať?" hrešil ma môj anjel. "Ty vari nepoznáš rozprávky?"

"Poznám," bránil som sa, "ale najkrajší môže byť iba jeden..."

"Veď hej," súhlasil, "iba jeden je najkrajší..."

"Tak vidíš..." myslel som si, že som ho dostal do úzkych. "Kto teda? Ja či ty?"

"Ani ja, ani ty," usmieval sa na mňa potmehúdsky, "ale ten, čo je ukrytý hlboko v našich srdciach..."

Podvodník, myslel som si v duchu. Takto ma dostať. Vždy je o krok predo mnou. Vždy vie, ako ma okabáti. Ale dobre, aspoň si to zapamätám...

"Všetci sme najkrajší na svete, keďže v sebe nosíme Jeho obraz," postavil sa vedľa mňa a spoločne sme sa dívali na naše obrazy v zrkadle, "ostáva už len jedno, naučiť človeka, aby ako najkrajšieho na svete videl nielen seba, ale aj suseda, ktorý v sebe nosí ten istý obraz Stvoriteľa..."

A potom sa môj anjel opäť opýtal, kto je najkrajší na svete.

A zrkadlo opäť tvrdilo, že Ty, hoci bol na ňom nakreslený obraz nás oboch: mňa i môjho anjela strážneho...