Anjelova báseň

Sedel som na starej, rozheganej stoličke. Díval som sa na monitor počítača a prsty som mal pripravené nad klávesnicou. Kopla ma múza a tak som chcel roztrúsené myšlienky čím skôr preniesť z hlavy do počítača.

"Čo robíš?" prekvapil ma spoza ramien môj strážny anjel.

"Snažím sa písať." odpovedal som mu milo.

"A čo?" opýtal sa a ja som vedel, že ma iba skúša.

"Pýtaš sa, akoby si nevedel," otočil som k nemu hlavu a obdaroval ho úsmevom, "dobre vieš, že básničku..."

"Tak počkám." pošepol a posadil sa na okraj stola.

"Chceš mi pomôcť?" vyzval som ho.

"A môžem?" veľmi sa potešil, že som to navrhol.

"Môžeš."

Môj anjel sa naklonil bližšie k monitoru a zvedavými očami pozoroval, čo naťukám ako prvé do počítača.

Raz mi ktosi povedal, že som kus vola, začal som písať. Myslel som, že sa rozosmeje a povie milo, že ten ktosi mal pravdu. No anjel mlčal a s napätím čakal, čo bude nasledovať.

Skoro som vtedy spadol z nôh, pokračoval som druhým veršom.

"Ani sa ti nečudujem," krútil hlavou anjel, "napíš mu, že smola. Napíš to, bude sa to rýmovať." Kričal, akoby objavil Ameriku.

Poslúchol som ho a napísal tretí verš: No, ja, chcem mu povedať, že smola...

"Dobre si to napísal," súhlasil so slovami na bielej obrazovke môj strážca, "a dopíš ešte, že aj za toho vola zomrel Boh!"

Napísal som to, ako mi nadiktoval. Potom zletel zo stola na moje rameno a poprosil ma, aby som mu to celé prečítal. Narovnal som sa a začal som čítať:

Raz mi ktosi povedal, že som kus vola.

Skoro som vtedy spadol z nôh.

No, ja, chcem mu povedať, že smola,

lebo aj za toho vola zomrel Boh.

Anjel zatlieskal a začal výskať ako dieťa, keď dostane novú hračku. Tlieskal a krútil sa nad stolom ako snehová vločka vo vánku.

"Nádherné, nádherné..." opakoval dookola. "Idem to povedať našim, bude sa im to tam hore páčiť."

Rozplynul sa ako tá vločka a izba razom zmĺkla. Oprel som sa na operadlo stoličky a prečítal som si, čo sme spolu stvorili. Aj mne sa to páčilo. Môj šikovný anjel strážny...