Anjelská ruža

Voda v kanvici zovrela. Môj strážca preletel cez stôl a zalial mi čaj. Mätový. Mám ho najradšej.

Nerobí to často, aby ma takto obsluhoval. Nerobí to skoro nikdy. Bolo by neúctivé poprosiť ho, či by mi nezalial čaj. Anjel strážny nie je sluha, ale priateľ. Anjel nie je domáce zvieratko. Anjel je anjel. Lepšie slovo by človek pre tú anjelskú bytosť nevymyslel...

Posadil sa ku mne a naklonil hlavu k počmáranému listu papiera. Neznášam anonymné listy.

Raz som deťom v škole rozprával o svojom anjelovi a jednej mamičke sa to asi nepáčilo. Napísala mi list. Síce neviem, ktorá mamička, no predsa sa ma to dotklo. Neveriť na anjela strážneho? Aká hlúposť. Aká nerozvážnosť, povedal by som jej, ak by som vedel, ktorá to bola...

A môj anjel sa iba usmieval. Ľudia neveria, že sú...

"...je to s nimi ťažké!" vzdychol som si nahlas a anjel vedel, že tým myslím ľudí.

"Žiť s ľuďmi," vysvetľoval ticho, akoby on najlepšie vedel, aké je to trpké, "budovať s nimi vzťahy, znamená vždy riskovať, že z nádhernej ruže, ktorou si, sa staneš v rukách priateľa či nepriateľa rýchlo otrhaným kvetom bez lupeňov."

A potom sa vzniesol ponad stôl. Zatrepotal krídlami a zmizol.

Vždy tak robieval. Povedal, čo chcel a potom sa vyparil. Môj strážca, čo nikdy neplytvá slovami ako my ľudia. Anjel a jeho slová, ktoré nikdy neublížia...

Škoda, mali by nás to naučiť všetkých.

Lenže ľudia neveria, že sú...