Anjelské objatie

Prišiel len tak, hoci nemal nič na srdci. Ale veď On sám je jedno veľké srdce. Posadil sa mi na kolená a objal ma. Nečakal som to. A predsa som dúfal, že to niekto urobí. Kde neprišiel človek, prišiel môj anjel strážny.

Objatie som mu opätoval. Ponoril som dlane do jeho hebkých krídel a mocne som si ho privinul k sebe. Obaja sme mlčali. Sú chvíle, v ktorých slová všetko pokazia. Ako práve táto...

Mocne mi bilo srdce, to jeho som nepočul. Jeho dlhé kučery ma šteklili na uchu. Pomrvil som sa. Bál som sa, aby si preto nemyslel, že už mi stačí. Chvíľa, ktorá nechce skončiť pre svoju výnimočnosť...

Aké je ľahké objať človeka - prišlo mi na um v tej zázračnej chvíli. Koľko asi stojí jedno také objatie? Koľko síl a námahy? Musí to asi veľmi bolieť, keď sa tak jednoduchému gestu vyhýbame, len aby sme neukázali vlastnú ohraničenosť či bezmocnosť. Odporný strach z objatia. Aký nezmysel. Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac.

A potom sa môj anjel odtiahol a ja som povolil objatie. Díval som sa na neho vďačnými očami. Tvár mi určite žiarila viac ako tá jeho, hoci neviem, či môže človek nosiť slnko v tvári anjela. Tvár pod kučerami sa usmievala. Vedel, že to potrebujem.

Čo ak sa v nebi objímajú celé dni? Zaujímalo by ma, koľko by trvalo, kým by každý v nebi objal každého. Asi by to trvalo večnosť. Príjemná večnosť, pomyslel som si.

Ale veď nebo je večnosť...

Teším sa, ako sa tam všetci bez ostychu poobjímame. Lebo tu na zemi si na to nechceme nájsť čas. Ale tam, vo večnosti, bude času habadej...